Electus - Mágovia rodu Canus

104. Kapitola

„No vieš... V šatách alebo v sukni by si sa takto zohnúť nemohla."

To ma však stále neuspokojilo.

„Áno alebo nie?"

„Tak... skôr, áno."

„Ale neboj sa, okrem mňa si to nikdy nikto nevšimol," doplnil Peter a ja som ho mala chuť uškrtiť.

Tunel sa miestami rozširoval a hneď aj zužoval. Raz sa nám dokonca podarilo aj zablúdiť. Adriána to ospravedlňovala tým, že už tu dlho nebola. Čím viac sme sa blížili k cieľu, tým sme boli viacej zamĺknutí. Najmä Adriána. Cítila som jej napätie. Vzduch ním bol priam presýtený.

Náhle sme zastavili.

„Ach, to je zlé," zašomral si Peter popod nos.

„Čo sa stalo?" zaujímalo ma a naťahovala som krk, aby som niečo cez Adriánu dovidela, no bolo to márne.

Bola príliš vysoká.

„Zamurovali ho. Musíme ho rozbiť."

Už sa pripravoval na zaklínadlo, keď ho Adriána zadržala. Vymenili si poradie (čo bolo v tesnom tuneli aj celkom zábavné sledovať) a Adriána dlaňou pozorne skúmala múr.

„Možno existuje aj iná cesta," zamrmlala si viac-menej pre seba a priložila ruku do stredu obrastenej steny.

„Promitto, semper conservo tua mysterium. Tu es mea domina, meum regnum," zašepkala ticho a odstúpila od nej.

Múr sa po chvíli jemne rozvibroval. Zem sa pod nami zatriasla a ja som nervózne behala pohľadom z Petra na Adriánu. Peter sa netváril o nič istejšie. Zrejme o stálosti tohto miesta sme mali rovnaký názor. Iba Adriána nespúšťala pohľad zo steny a doslova ju prosila pohľadom, aby sa otvorila.

Odrazu všetko ustalo. Stena bola stále na svojom mieste. Bez zmeny. Na Adriáninej tvári sa objavil zmätok.

„To... To nie je možné."

„Možno to zmenili," navrhol Peter.

„Vylúčené!"

Pristúpila k stene a dotkla sa jej v nádeji, že sa iba niečo pokazilo. Ozvalo sa hlasné zapraskanie. Rýchlo stiahla ruku a prezrela si ju. Cez celú dlaň sa jej tiahol jeden dlhý šrám. Na stene ešte chvíľu jemným svetlom žiarilo miesto, kde sa ho pred tým Adriána dotkla. Svetlo však pomaly vymizlo a na jeho mieste sa začali objavovať písmená. Všetci sme stíchli.

In regnum mea proditor non habēre locus, Adriána Callidus-Stantin.

„Čo to znamená?" opýtala som sa.

Adriána mlčala. Bola bledá ako krieda. Nemo civela na tie písmenká akoby určili jej rozsudok smrti.

„To myslíš vážne, Arabelka? A kto sa tu chválil tým, že pracoval tak tvrdo, že dobehol všetky tie roky hodín latinčiny?"

„Veď som ich aj dobehla! Len..."

„V mojom kráľovstve zradca nemá miesto, Adriána Callidusová-Stantinová," zašepkala skoro nečujne Adriána.

Obaja sme sa na ňu pozreli. Nikomu z nás neušlo, že sa jej pri tom triasol hlas. Už z výrazu jej tváre som si domyslela, že to malo možno hlbší význam, než sa na prvý pohľad zdalo.

Ticho prerušil Petrov vecný tón.

„Takže to predsa len vybijeme."

Už sa začal pripravovať, keď ho Adriána zastavila. Stena opäť začala žiariť. Zem sa zachvela. Zo stropu sa spustili nové tony prachu. Zatvorila som oči a snažila sa čo najmenej dýchať. Všimla som si, že sa tehly dali do pohybu. Neveriacky som pozerala na stenu, ktorá sa poslušne pred nami roztvárala ako hocijaká kniha. Keď všetko ustalo pred nami už viac nebol múr. Bola tam ďalšia tmavá chodba, v ktorej bolo snáď ešte viac pavučín než v bludisku. Všetci sme sa na seba prekvapene pozreli.

„To sa stáva bežne?" opýtala som sa.

„Samozrejme, Arabelka. Niet lepší spôsob ako uvítať zradcov."

Jeho nezameniteľná irónia sa niesla hlboko do chodby.

„Povedz to ešte hlasnejšie. Tuším v trónnej sále ťa ešte nepočuli," zavrčala Adriána, po čom Peter zahanbene zmĺkol.

Adriána bola v čele. Hneď za ňou šiel potichu Peter aj s ohňom a ja, samozrejme, úplne na chvoste, aby som náhodou do nikoho nenarazila, nijakým zázrakom nás neprezradila, nestratila alebo nespôsobila nejakú inú katastrofu. Prechádzali sme z jednej chodby do druhej. Podľa prachu by som usúdila, že tu nikto nebol celé desaťročia. Steny boli neotesané, akoby tu bol počiatok toho všetkého.

„Nepáči sa mi to," zašepkala Adriána do ticha nervózne.

Nikto to nekomentoval. Naozaj tu bolo na tom všetkom niečo zvláštne. A možno máme len šťastie. Vnútorný hlások mi však našepkával, že také nemehlo ako ja by nikdy nemalo šťastie, aj keby si ho priviazalo na šnúrku a ťahalo ho za sebou ako jeden veľký balón. Aj vtedy by sa šnúrka nešťastnou náhodou pretrhla a šťastie by trielilo na opačnú stranu zemegule, len aby bolo čo najďalej odo mňa.

Adriána odrazu zastala. Bystro som sa obzerala na všetky strany hľadajúc niečo, čo mi zjavne uniklo. Avšak Adriána miesto toho si kľakla a poprosila Petra, aby jej posvietil na podlahu. Nakukla som jej cez plece. Zrak mi padol na nenápadnú cestičku stôp, ktoré mierili presne tým smerom, odkiaľ sme my prišli. Adriána sa v zlomku sekundy otočila. Peter jej posvietil, no chodba za nami bola prázdna. Po pár metroch sa strácala v nekonečnej čierňave. Prehltla som.

„Možno... Možno už odišiel," nadhodila som optimisticky.

„Alebo sa ten vchod neotvoril náhodou," doplnila ma Adriána.

Po jej slovách mi prešiel po chrbte mráz. Nastalo ťaživé ticho prerušované iba mojím prestrašeným dýchaním.

„Poďme," zavelila Adriána rozhodne, „a držte sa čo najbližšie pri mne."

Horlivo som prikývla a doslova sa nalepila na Petrov chrbát. Postupovali sme maximálne opatrne. Adriána nám šeptom zatiaľ vysvetľovala svoju stratégiu. Ešte stále vraj máme výhodu prekvapenia. Nevedia totižto, že my vieme, že oni o nás už vedia. Až na detail, že som v tejto pokrútenej vete nenašla jedinú dobrú správu.