Electus - Mágovia rodu Canus

111. Kapitola

    „Lenže ja... Ja to nedokážem."

„Predstaviť si niečo?"

„Nie, vy viete ako to myslím. Ja... Nemôžem."

Jeho oči zostarli akoby o tisíc rokov. Na chvíľu sa iskra v jeho očiach stratila, no potom sa tam znova objavila, avšak oveľa slabšia ako kedykoľvek predtým.

„Neboj sa o tých, ktorých v najbližšej budúcnosti možno stratíš. Každému bol osud už predurčený a je zbytočné sa trápiť, prečo to tak je."

Sklonila som hlavu a zaťala dlane do pästí. Na ruku mi spadla opäť ďalšia slza. Kronikár si to všimol a usmial sa.

„Neľutuj mňa ani ostatných, ktorí žili na svete tak dlho, že smrť je pre nich iba druhé nové dobrodružstvo. Duše ako ja sú nesmrteľné a svoju nesmrteľnosť nikdy nestratia. Smrť nie je dôležitá, keď nám myšlienky a spomienky ostanú. A najmä, keď je to jediná cesta ako milovať."

Kľúče v zámke zarachotili. Nasledovalo dlhé, uši trhajúce vŕzganie a kvílenie. Julián sa celý poblednutý vytrepal z väzenia a zabúdajúc na to, ako veľmi sa Adriány bál, ju silno objal neprestávajúc hovoriť slovíčko ďakujem. Tá to chvíľu tolerovala, no keď to už presiahlo hranicu jej trpezlivosti, odlepila ho od seba. Kronikár sa naňho zadíval rovnakým pohľadom ako na mňa. Sprvu si to nevšimol, no potom, keď sa otočil mojím smerom, skoro skolaboval pri jeho priamom vševediacom pohľade.

„Si odvážny mladý muž. Rád som ťa spoznal aj keď na tak krátko. Svet bude potrebovať niekoho, aby ho usmernil. No ja tu už nebudem. Môj čas práve vypršal. Ten tvoj nadišiel."

Unavene sa oprel o chladnú stenu. Všetkým sa nám zadíval do očí a obšťastnil nás svojím srdečným bezstarostným úsmevom. So slzami som sledovala, ako iskričky v jeho očiach pomaly zhasínajú, až kým nevyhasli úplne. Naposledy vydýchol a celé telo sa premenilo na prach. Dlhú chvíľu sme všetci ostali ticho. Spomínala som na to, ako nás prvýkrát privítal. To už som nezvládla a naozaj sa rozplakala. Peter ma jemne chytil okolo pliec. Pozrela som sa naňho uslzenými očami. Aj v jeho som našla drobné trblietajúce sa kvapky. Odrážali sa v žiare plameňa ako malé diamanty. Vykúzlil chabý úsmev a stisol mi plecia.

„Čudák," zafrflal Julián, čím úplne znehodnotil atmosféru.

Stále však nedokázal odtrhnúť zrak od prachu, ktorý tu po sebe zanechal.

„Bol to ten najmúdrejší muž na svete. A práve nás opustil," zašepkal Peter.

Pokrútila som hlavou.

„On nezomrel. Iba práve prežíva jedno zo svojich ďalších dobrodružstiev."

Pohľadom som pri tom zavadila o Juliána.

„Ideme," jemne povedala Adriána a všetkých nás poodtiahla od jeho cely.

Mlčky sme dorazili pred tajné dvere, ktorými sme sa sem dostali. Na naše počudovanie, boli ešte stále otvorené.

„Museli sa pohrať so zabezpečovacím zaklínadlom," mrmlala si Adriána.

„Ich smola," dodal Peter.

„A nemohli to spraviť naschvál?" pípol Julián.

„Nemyslím si, že by takého zradcu chceli držať u seba dlhšie než je potrebné," zašomral Peter namrzene.

Julián sa zarazil.

„Komu tu hovoríš zradca?! Ja som..."

Vtom sa spoza dverí vynoril Max. Adriána zastala a prekvapene naňho pozrela. Bol celý špinavý od prachu a sutín, no inak nevyzeral nejako vážne zranený. Jeho tvár bola skrivená od zúrivosti. Julián prestrašene prehltol a podvedome urobil krok vzad.

„Ešte sme nedobojovali, Ria," poznamenal ticho a spoza opaska vytiahol nôž.

Adriána prehltla. Mlčky sa dívala z neho na nás. Nakoniec sa pred neho postavila a vyhlásila:

„Nie som ti dlžná ani pohľad po tom, čo si spravil Stantinovi."

„Ach, takže tak," poznamenal temne, no nepohol sa ani o centimeter.

„Vieš, že nie si v najlepšej kondícii. Nehovoriac o tom, že sme v prevahe. Pusti nás a nemusí to zle skončiť."

„A prísť tak o priazeň Spoločenstva? Nikdy!" skríkol na ňu a v zlosti po nás hodil ohnivú guľu.

Julián skríkol a schoval sa za Petra. Než však mohol oheň spôsobiť nejaké zranenia, Adriána ho vetrom prudko odsotila do steny, kde po ňom ostalo jedno obrovské vypálené miesto. Max rozzúrený do nepríčetnosti poslal k Adriáne ďalšiu salvu. Tá sa im úspešne vyhla, rýchlo priskočila k Maxovi a rozmachla sa po ňom. Ten sa však nenechal zaskočiť a úder prudko odrazil. Na to mu paže znova pohltil plameň. Adriána si niečo nezmyselné zašepkala a vzduch sa okolo nej skrútil do jednej obrovskej špirály.

„Bežte!" otočila sa na nás.

„Ja vás potom doženiem."

„Tým by som si nebol taký istý," zaškrípal Max a rýchlo vyslovil nejakú formulku.

Dvere sa začali pomaly zatvárať. Nečakala som. Schmatla som Juliána za ruku a spolu s Petrom sme sa rozbehli k dverám. Max po celej miestnosti začal hádzať ohnivé gule, ktoré zmätene narážali do stien.

„Scutum!" prestrašene som skríkla a vytvorila nad nami štít.

Vtom po celej chodbe zasvišťal vietor a čiastočne uhasil besnejúce plamene. Adriána stála v celom tom šialenstve a vystretými rukami robila veľké kruhy. Oči mala sústredene zatvorené a pery sa jej neskutočne rýchlo hýbali. Slová však zobral prudký vietor. Max sa uškrnul a luskol prstami až medzi nimi zaiskrilo. Okolo neho sa do kruhu vytvorili plamene. Nenásytne hľadeli na Adriánu, ktorá sa ich márne pokúšala zahasiť. Peter ma schytil za zápästie a popohnal k dverám.

Adriána nám medzitým kryla chrbát. Odrážala Maxove neprestajné útoky a ako na odplatu naňho posielala masy vzduchu. Cítila som, ako mi Julián prestrašene zvieral ruku až mi začínala modravieť. Dvere sme už mali na dosah. Peter zrýchlil a ako strela cez ne s nami preletel. Zadychčane som sa pozrela na Adriánu. Neúnavne sa bránila pred Spesovými útokmi.

„Adriána!" skríkol Peter cez pomaly sa zatvárajúce dvere.

Vstúpil medzi ne a snažil sa ich od seba roztiahnuť. No nedalo sa.

„Adriána!" skríkla som preľaknuto.

„Musíme ísť!"

Tá nám venovala rýchly vyčerpaný pohľad, no nepohla sa.

„Bežte! Zastavte Lýdiu, kým nebude neskoro!" zakričala nám.

Peter už nedokázal dvere dlhšie pridržať. Nič iné nám neostávalo ako bezmocne sledovať prehrávajúcu Adriánu cez pomaly sa zatvárajúce dvere.