Electus - Mágovia rodu Canus

60. Kapitola

S tým sa otočila na mamu s veľavýznamným pohľadom. Tá najprv len nerozhodne stála, no potom váhavo prikývla. Nemala som ani poňatia, na čom sa práve dohodli, no nech to bolo čokoľvek, mamina tvár mi napovedala, že páčiť sa mi to rozhodne nebude.

Adriána však pokračovala.

„Vasil a Julián pôjdu s tebou. Peter s Pan to budú musieť zvládnuť sami a keďže je Ortus vyčerpaný, pôjdu prví. Hneď po nich pôjdete vy, ale iným smerom. Ja na Maxa počkám tu a zvediem ich zo stopy. Netuším či o nás už vedia, no musíme rátať s najhorším. Budem sa ich snažiť zdržať, ako to len pôjde. Nesmú nás odhaliť. Stretneme sa zajtra ráno presne na tomto mieste. Ak by sa tu náhodou utáborili..."

Nestihla ani dopovedať, keď sme neďaleko počuli nahnevané frflanie a nadávky. Stŕpla som. Praskot vetvičiek sa zdal byť omnoho bližšie, než by som chcela. Mama Adriáne venovala nervózny pohľad, ktorý hovoril za všetko. Nemáme čas!

Adriána prikývla, rýchlo na nás vychrlila zvyšok plánu a už nás poháňala do lesa. Nemala som poriadne ani čas sa obzrieť, akým smerom šla mama s ostatnými. Peter ma schmatol a spolu, ako už nespočetne veľakrát pred tým, sme sa stratili pod korunami stromov. Bežala som ako som len vládala. Peter, hoci bol vyčerpaný, snažil sa so mnou držať krok. Aj keď dosť zaostával a ja som ho musela každých pár metrov čakať, nevyčítala som mu to. Prinútila som ho skočiť cez potok, pričom sa skoro šmykol a spadol do vody. Odvtedy som ho už do podobných vecí nenútila.

Bol úplne vyšťavený. Videla som mu to v tvári rovnako ako aj v správaní. Som si stopercentne istá, že ak by nebol taký zmorený, nikdy by mi nedovolil takto ho dirigovať. To skôr on mňa a ešte by k tomu utrúsil pár štipľavých poznámok ako on vie. Po celý čas nášho rýchleho kroku, keďže behom by sme to sotva nazvali, sme mlčali. Nikto nemal silu niečo hovoriť.

Zapadajúce slnko robilo v lese strašidelné tiene, ktoré nijako neokrášlil ani čoraz viac tmavnúci les. Zdalo sa mi, že nemá konca. Keď som už naozaj nevládala a Petra som pomaly len vliekla za sebou, zastali sme. Obaja sme sa zničene zvalili na zem a cez hlasné dychčanie počúvali či nám náhodou nie sú v pätách. Okrem vzdialeného čvirikania, bolo v lese ticho. Strašidelne ticho. Posledné lúče maľovali les v hrôzostrašných farbách a ja som sa mimovoľne zatriasla.

Odniekiaľ zavial studený vietor. Viac som sa zababušila do mikiny, ktorú som mala, no nepomáhalo to. Za mnou sa ozval praskot vetvičiek. V momente som stála na nohách. No to len Peter sa bližšie prisúval ku mne. S úľavou som si vydýchla a prisadla si k nemu. V nose ma pošteklila vôňa rannej rosy a lesa. Aj napriek náhlej zime som sa usmiala.

„Oheň," zamrmlal Peter pomaly zaspávajúc.

Ľútostivo som sa naňho pozrela. Opatrne som ho oprela o najbližší strom a čo najrýchlejšie pohľadala nejaké suché drevo.

Už som ledva rozoznávala obrysy svojho úžasného veľdiela, keď som sa konečne so skrehnutými prstami snažila zapáliť oheň.

„Ignis," zašepkala som prosebne s drgotajúcimi zubami.

Prsty mi oblízol malinký plamienok. Než som sa stihla zaradovať nad svojím úspechom, plamienok mi v trasúcej sa ruke zhasol. Zúfalo som zaskučala. Dobre, Pandora. Len žiadnu paniku. Ty to zvládneš. Nadýchla som sa ostrého jesenného vzduchu a skúsila to ešte raz.

„Ignis!" skríkla som dávajúc do toho všetku svoju energiu.

Ruka mi znova zažiarila. Nečakala som, pokiaľ mi moja vlastná skrehnutosť zničí oheň a rýchlo ju strčila medzi vetvičky.

Najprv nechceli horieť, no po pár sekundách sa predsa len uchytili. Po okolí sa rozlialo príjemné svetlo. Dotklo sa aj Petra, ktorý medzitým tvrdo zaspal presne tam, kde som ho nechala. Mlčky som sa dívala do tancujúcich plameňov. Bála som sa o ostatných. Kde sú teraz asi mama, Vasil a Julián? A čo Adriána? Podarilo sa jej ich zdržať? Ale za akú cenu? Len dúfam, že to neskončilo tak ako naposledy.

Oheň jemne zapukotal. Avšak až teraz, keď naňho dopadlo svetlo plameňov, som zahliadla lesknúce kropaje potu na jeho čele.

Zľakla som sa. Rýchlo som podišla k nemu. Telo sa mu chvelo. Položila som mu ruky na tvár. Líca aj čelo mal v jednom ohni. Jemne som ním zatriasla, aby som ho prebudila. Podarilo sa mi to skoro okamžite. Namáhavo otvoril oči a unavene na mňa pozrel.

„Poď bližšie k ohňu. Nebude ti taká zima."

Prikývol drgotajúc zubami a s malou pomocou sa doťarbal až k ohňu.

„Neopováž sa mi tu zaspať!" pohrozila som mu.

Peter sa zmohol na slabý úsmev.

„Ale, Arabelka, ja a zaspať v takejto situácii? Nikdy!" zvolal malátne snažiac sa nezatvoriť oči.

Nemala som chuť to komentovať, preto som sa iba rýchlo zvrtla, pohľadala jeho ruksak a vybrala z neho to najteplejšie, čo som našla.

Peter vďačne prijal červený sveter, ktorý si rýchlo na seba navliekol. Ja som si taktiež obliekla mikinu, ktorú som vydolovala z úplného spodu toho môjho a sadla si na opačnú stranu ohňa.

„Neviem, či bol dobrý nápad založiť oheň," poznamenal po chvíli ticha Peter.

Už som otvárala ústa, že to bol jeho nápad, no zdržala som sa komentára. V tejto chvíli ma to trápilo zo všetkého najmenej. To, že nás vďaka tomu môžu nájsť ešte neznamená, že tu musíme prebdieť celú noc v tme a v zime.

S Petrom to však každou prebdenou minútou išlo dolu vodou. Už to nebolo chvenie. Každú chvíľu sa priam triasol. Zúfalo som prekutrala celý jeho ruksak a hádzala mu všetky veci, ktoré som v ňom našla. Po chvíli už bol taký vyčerpaný, že už si ani nevládal obliecť na seba ďalšiu mikinu. A teplota stúpala. Zúfalo som zastonala a prikryla ho poslednou dekou, ktorú sme mali.

Bol veľmi slabý. Ležal tam, kde som ho nechala pred pár hodinami. Odvtedy sa striedavo zobúdzal a opäť upadal do nepokojného spánku. Ja som narozdiel od neho nezažmúrila ani oka. Desila som sa toho, čo sa stane keď nás tu nájdu.

Nočný les bol plný všelijakých zvukov. Po tele mi prebehol mráz. Už dávno som sa tak v lese nebála. Pri každej prasknutej vetvičke či šuchote lístia som išla vyskočiť z kože. Neďaleko som si našla jeden veľký konár, ktorý mi dokonale padol do ruky. Už len to, že som ho pevne zvierala v rukách, ma trochu uopokojovalo.

Priložila som ďalšie drievko na pahrebu a načúvala zvukom lesa. Bola som neskutočne unavená. Oči sa mi pomaly zatvárali. Len silou vôle som sa nútila nezaspať. Peter niečo zamrmal zo spánku. Pozrela som sa naňho. V ohni som jasne vnímala jeho poblednutú, spotenú tvár. Našťastie sa už netriasol tak, ako na začiatku. Nepokojne sa zamrvil, čím zo seba zhodil jednu deku.

Unavene som vstala, kľakla si k nemu a lepšie ho poprikrývala. Čelo mal stále horúce. Bezmocne som nad ním stála vediac, že bez liečiteľských schopností mu nijako nepomôžem. Náhle so sebou trhol.

„Prichádzajú," zamrmlal popod nos tak rýchlo, že som ho skoro nerozumela.

Hodila som naňho vystrašený pohľad. Kto? Podvedome som sa obzerala do všetkých strán či náhodou nezazriem nejaký pohyb. Les náhle zmĺkol. Ostalo strašidelné ticho.

„Neverím!" skríkol.

Po chrbte mi prebehol mráz. Trasľavými rukami som ním jemne zatriasla. Prudko sa odo mňa odtiahol. Opäť sa začal triasť.