Electus - Mágovia rodu Canus

12. Kapitola

* * *

„Nemám z toho dobrý pocit," priznala sa mama, keď sme všetci pobalení stáli pred chatkou.

Nervózne prešla pohľadom po Adriáninej trojcípej šatke a nespokojne pokrútila hlavou.

„Nevadí, stačí, že ho mám ja," vytrvalo jej oponovala Adriána.

Znudene som si natiahla ruky za chrbát. Keď sme sa konečne všetci pobalili a ustal všetok zhon a hluk, mama odrazu vyhlásila, že by bolo možno lepšie, keby sme ešte počkali. No a teraz sa tie dve o tom dohadujú aspoň pol hodiny.

„Lenže čo ak to tvoja ruka nezvládne?"

„Tak som tu potom ešte ja," odvetil jej Peter, ktorému tiež pomaličky dochádzala trpezlivosť.

Mama si vzdychla.

„Tak teda dobre. Adriána, urob vír," rozkázala mama a zamračene sa pozrela na jasnú oblohu.

Vietor nám jemne fúkal do tvárí ostrý jesenný vzduch. Podvedome som sa zachvela.

Adriána sa zhlboka nadýchla. Obaja s Petrom vstúpili do kruhu, ktorý sme spoločne vytvorili a chytili sa za ruky.

„Pripravený?" spýtala sa ho Adriána s nadvihnutým obočím.

Peter sa uškrnul.

„Ako nikdy pred tým."

Prevrátila som očami nad tou otrepanou frázou a dívala sa na našu útulnú chalúpku pred tým, než mi výhľad zakryli silné poryvy vetra. Snažila som sa vryť do pamäti každý kúsok tohto zabudnutého raja, pretože som nejako podvedome tušila, že sa tu už nikdy nevrátim.

    „Zastav to!" skríkla mama kŕčovito ma s Vasilom zvierajúc za ruku.

„S...Snažím sa," zavrčala Adriána namáhavo a hodila jeden krátky nahnevaný pohľad smerom k nám.

Peter sa triasol od námahy, keď sa snažil udržať rozpadávajúci sa vír ako-tak pokope. Bolo to však úplne zbytočné, keďže sme sa ešte stále nepretržite rútili k zemi.

Adriána bola asi prvé dve hodiny úplne v pohode, no potom, tesne pred Bardejovom, sa všetko pokazilo. Adriána z ničoho nič stratila kontrolu a vír sa okamžite začal rozpadávať. Nikto z nás to nečakal. Kým sa Peter spamätal a aspoň trochu spomalil pád, stratili sme asi polovicu z pôvodnej výšky. Teraz on aj s Adriánou robia všetko preto, aby sme mali aspoň čo najpohodlnejší pád.

„Tak už niečo spravte! Na čo čakáte?!" kričala mama, aby prehlušila poryvy vetra.

„Zdá sa ti, že tu sedím s prekríženými nohami a popíjam kávu?!" vrátila jej to Adriána rovnakým tónom.

„Prestaňte sa hádať!" skríkla som, no bolo neskoro.

Zem sa nebezpečne rýchlo približovala. Vír lámal najbližšie vetvy listnatých aj ihličnatých stromov a kruto nám ich vrážal do tvárí. Vasil zjojkol, keď mu jeden konár prudko šľahol po líci. Prestrašene som skríkla, no to už mama nás oboch k sebe privinula a chránila nás vlastným telom. Splašene som sa pozrela dole. Toto už nezvrátia. Tuhšie som sa chytila mamy, s tlčúcim srdcom som zatvorila oči a pripravila sa na tvrdý pád.

„Tak toto sa nestáva každý deň," zastonal Peter a opatrne sa snažil posadiť.

Jeho vlasy vyzerali ako vrabčie hniezdo. Boli v nich pozapletané drobné vetvičky, ktoré mu smiešne vytŕčali z hlavy. Jeho zablatené tričko bolo plné dier. Vyzeral, akoby ho práve prešiel kamión s hovädzím dobytkom. Aj by som sa pri tej myšlienke zasmiala, no bola som taká dobitá, že mi stálo veľa síl sa iba prevaliť naspäť na chrbát a odtiaľ pomaly a veľmi opatrne sa posadiť. Do chrbta mi vystrelila prudká bolesť. Automaticky som si tam siahla a nahmatala celú škálu škrabancov všemožných veľkostí.

Zastonala som. A ja som sa radovala, že môj chrbát po Lýdiinej návšteve sa vrátil opäť aspoň ako-tak do normálu. Vidno, že som sa tešila predčasne. Ktovie, ako asi vyzerá teraz? Lepšie na to nemyslieť.

Poobzerala som sa po ostatných. Všetci sa pomaly zviechali zo zeme. Najviac som sa bála, ako to zvládla Adriána. Tá sa spamätala ako posledná. Hoci si zranenú ruku letmo pridržiavala, už z jej tvrdého pohľadu a zaťatej čeľuste mi bolo jasné, že ju to musí hrozne bolieť. Podala som jej ruku, no ona odmietla, silene sa usmiala a vydala zo seba:

„Som v poriadku, nemusíš mi pomáhať."

Zatiaľ sa mama postavila na nohy a podišla ku mne a k Adriáne. Skôr však, ako jej mohla vynadať, ju Adriána pohybom ruky zastavila.

„Viem, čo chceš povedať, nemusíš to vravieť."

„Že nemusím?! Vravela som ti, že ešte nie si vyliečená! Mohli sme počkať! Potom by to nedopadlo takto a..."

„A Lýdii by vyšiel plán. Toto chceš?" oponovala tvrdohlavo.

„Som si istá, že pár dní na viac by celú situáciu nijako nezmenilo!"

„Nikdy nevieš. V takýchto situáciách musíš konať rýchlo a pohotovo."

„Áno, máš pravdu," začala mama sarkasticky, „pozri sa, kam ťa tá tvoja pohotovosť až doviedla."

„To nie je nič také, prečo by sa tam malo dlhšie ostávať," odvetila jej.

„Hmmm, nechcem vás rušiť vo vašej výmene názorov," skočil do ich debaty neisto Peter, „ale nebolo by lepšie to doriešiť inokedy a teraz pokračovať ďalej?"

V tomto som mu dala za pravdu. Nemalo zmysel tu teraz riešiť takéto veci. Nie tu, kde nás mohol ktokoľvek počuť a náhodou nám zmariť naše plány. Vasil sa k nám všetkým vyčerpane prikmotril a zničene ma objal zozadu okolo pása. Zasipela som a čo najrýchlejšie sa vykrútil spod jeho malého, no za to pevného objatia a jemne sa dotkla rán, ktoré ma začali štípať.

Zdá sa, že aj Adriána s mamou si uvedomili, že nemáme čas na hádky. Mama pomohla Adriáne postaviť sa (Hoci krvopotne protestovala). Mali sme však všetci veľký problém, pretože nikto z nás nevedel, kde sme to vlastne „pristáli". Adriána stratila prehľad o smere už v prvých sekundách nášho pádu. Jediné, čo vedela s istotou povedať bolo to, že sme už neboli ďaleko. To som však brala s rezervou, pretože u nej pojem „nie je to ďaleko" má rozhodne väčší rozsah ako sú moje nohy schopné nachodiť.

Našu situáciu zachránil až Vasil, ktorému sa, našťastie, nič nestalo a už stihol obehať najbližšie okolie. Nikdy asi nezistím, ako to robí. Vždy nájde niečo tak dôležité, že to zmení našu situáciu. Nie síce zakaždým k dobrému, ale snaží sa.