Electus - Mágovia rodu Canus

108. Kapitola

    „Pohni si, Nocteová," zavrčal Maximus Spes a silno ma postrčil dopredu.

Prudko som narazila do Adriány, ktorá bola taká nervózna, že to ňou ani nepohlo. Venovala som mu škaredý pohľad. Zrejme sa však do jeho svedomia nezapísal, pretože ma pevne schytil za rameno a tlačil pred seba.

Bolo viac než jasné, že nemá náladu zapodievať sa s nami. Vedela by som si predstaviť, ako musí zúriť, že ho Lýdia nechala tu namiesto pocty bojovať proti dvom Spoločenstvám. Teda, samozrejme, až potom, keď sa zničia navzájom. Ešte teraz ma mrazilo nad jej úplne jednoduchým, no dokonalým plánom, ktorý, ako sa zdalo, aj perfektne vychádzal. Napodiv, keď som sa pozrela na Adriánu, na jej perách som vyčítala šibalský úškrn. Nechápala som to, no bála som sa vydať čo i len slovko.

„Čo sa smeješ, Stantinová?!" zrúkol na ňu, keď sa zahľadel do jej tváre.

Neodvetila, no jej úsmev sa ešte viac rozšíril. Zapozerala sa kamsi do tmavej chodby, popred ktorú sme prechádzali a pokojne odvetila:

„Hneváš sa."

„A to ťa teší?!" zrúkol na ňu úplne vytočený.

Opäť ma silno schytil za rameno a postrčil. Teraz som narazila do Petra, ktorý mu venoval varovný pohľad. Kráčal pokojne hneď vedľa Adriány. Pochybujem však, že tou pretvárkou niekoho presvedčil, že vôbec nestriehne na každú príležitosť, kedy by sme mohli zdrhnúť. Obaja penili a dávali im to svojím spôsobom dosť najavo. Pred nimi boli ďalšie stráže, ktoré sa potmehútsky usmievali nad Maxovými výkyvmi.

„A ak poviem, že áno?"

„Tak sa postarám, aby to bolo posledný krát, kedy si si niečo také pomyslela," zavrčal jej do ucha, no na ňu to neurobilo žiadny dojem.

„Šetri dychom, Max. Potreboval by si viac než zopár výhrážok, aby si to dokázal."

Max zaťal päste.

„Chceš ma vytočiť, Stantinová?!"

Adriána si odfrkla.

„Myslím, že si už dosť vytočený bez môjho pričine..."

Max ju schmatol za zápästie a otočil si ju k sebe. Skoro sa dotýkali tvárami. Adriánina bola úplne nečitateľná, no Max ju mal skrivenú od zúrivosti.

„A ešte aj odvráva," pokračoval temne.

Adriána tvrdohlavo prikývla.

„Podlizovačom posledné slovo predsa nepatrí."

Max sa neudržal a rozmachol sa po nej. Adriána od neho však nič iné neočakávala. Šikovne sa mu vyhla a celou silou ho kopla do hrude. Stratil rovnováhu a spadol na zadok. Adriána sa spokojne usmiala. Strážcovia sa otočili, no Peter už bol na nich pripravený. Jedným silným zemetrasením ich odsotil.

„Pozor na steny!" vykríkla som, keď nado mnou začal praskať obrovský kamenný masív.

Peter ma však nepočul. Vytrhol obrovskú kamennú dlaždicu z podlahy a mlátiť ich ňou o steny tunela. Prehltla som. Akoby to nestačilo, Spes zaškrípal zubami a behom sekundy sa vyhupol zasa na nohy. Začal si šepkať prúd rýchlych slov. Nestačila som ich poriadne ani vnímať, keď jeho ruky vzplanuli. Adriána zastala.

„Akosi ti došli slová, Rianka," uškŕňal sa v tieni plameňov.

„Scutum!" zakričal jeden z mužov.

Petrova kamenná dlaždica sa rozlomila na márne kúsky. Obaja sa pozviechali zo zeme. Masky mali popukané, no stále im nebolo vidno do tváre.

„Gelas sui!" vykríkla som na jedného z tých dvoch dúfajúc, že ho to aspoň spomalí.

On si však z toho ťažkú hlavu nerobil. Mávnutím ruky ho poslal proti stene. Zaťala som čeľusť. Tentoraz nie. Rukou som urobila hmat, ako mi to mama ukazovala. Zaklínadlo sa tesne zastavilo pred stenou a plnou silou narazilo do svojho pôvodného cieľa.

Muž to nečakal. Prekvapene sa zapotácal. Ruky aj nohy mu stuhli. Maska sa rozpadla na tisíc drobných kúskov. Odhalila sa mi poblednutá tvár s modrými perami a prekvapeným výrazom. Tvár muža, ktorý mi chcel v otcovom tábore pred pár týždňami pichnúť anestézium a uniesť ma. Na sivom oblečení sa mu utvorila inovať. Jeho stuhnuté telo padlo na zem ako kus ľadu. Zahryzla som si do pery. Toto sa stať nemalo.

Zozadu ma prekvapil dutý náraz. Adriána tvrdo narazila do steny. Hneď sa však musela vyhýbať Maxovej ohnivej pästi. Čím dlhšie ju nedokázal trafiť, tým viac bol rozzúrený. Údery mu kmitali a každou sekundou boli rýchlejšie a rýchlejšie. Tam, kde trafil stenu, zanechával žeravé odtlačky svojich hánok.

Išla som jej na pomoc. Na hlavu sa mi odrazu zosypal kúdeľ prachu. So zlou predtuchou som zodvihla zrak k stropu. Po každom jeho údere sa steny zatriasli. Zreničky sa mi rozšírili, keď videli tú obrovskú prasklinu, ktorá sa tiahla naprieč celým tunelom.

Šibla som pohľadom po Petrovi. Ten mal teraz namiesto jednej kamennej dlaždice celú podlahu. Neúnavne ju vytrhával a pálil na toho muža. Ten to zakaždým prerezal akoby to bolo iba maslo. Zvyšky kameňa prudko tresli do steny. Mužovi sa postupne na tvári objavoval jeden veľký úškrn, čím Petra ešte viac podporil v hádzaní. Každým nárazom sa veľká trhlina ešte viac rozširovala. Po chrbte mi prešiel mráz. Mrkla som na zamrazeného „liečiteľa". Ešte stále ležal nepohnuto na zemi ako nejaká veľká ľadová socha. Na zem dopadli prvé kúsky kameňa.