Electus - Mágovia rodu Canus

117. Kapitola

* * *

Vo väzení sa odrážali duté nárazy. Nebolo však nikoho, kto by ich mohol počuť. Slepo sa odrážali od stien márne hľadajúc svoj cieľ. Avšak väzňovi sa hlasno zarezávali do uší ako výstrely na bojisku. Ako veľmi si želal odtiaľ ujsť! Znova udrel do drevených, železom okovaných dvier a hlasno zasyčal, keď si na hánkach zodrel ďalší kúsok kože. Neprestával však. Nemal dôvod. Po všetkom, čo sa stalo...

Celou silou udrel do dvier, no tie sa ani nezatriasli. Zadýchane sa na ne zahľadel. Napriek jeho značnej snahe, ostávali naďalej neporušené. Beznádejne si sadol na rozheganú posteľ a zapozeral sa na maličké zamrežované okienko vysoko nad zemou. Cez ne videl, ako sa slnko pomaly štveralo na oblohu. Vychádzalo. A s ním prišiel aj ten deň. Hlavu si ponoril do dlaní. Nezniesol sa na to pozerať. Nemohol na to čo i len pomyslieť. Ak sa okamžite nedostane von, tak...

Nemal ani len odvahu to dokončiť. Skúšal všetko. Žiadne zaklínadlo na tie dvere však nefungovalo a ani nebude. A ja som si myslel, že Nemé dvere už neexistujú, pomyslel si trpko. Keby to bola len táto vec, v ktorej sa mýlil. Pred očami sa mu objavila uškierajúca sa tvár Lýdie Callidusovej. Ako sa mohol v nej takto spliesť? Prečo nevidel to, čo bolo na prvý pohľad jednoznačné? Jej oči ho mátali v šere odvtedy, čo ho sem spolu s jej kumpánmi hodili. Cítil sa ako posledné šteňa, ktoré nechali na smetisku. Ako hračku, s ktorou sa iba celý ten čas hrala a teraz, keď ju už nepotrebuje, ju iba bezcitne vyhodila. Podvedome zaťal päste. Callidusová. To meno v ňom vždy zovieralo žlč, no teraz, keď si sám spojil všetky kúsky skladačky dokopy, mu v ňom explodovala a ponárala svet do krvava. Bol zahanbený tým, ako stupídne ju podcenil. Ako len mohla? Kto jej dal takú právomoc, aby mohla beztrestne siahnuť na jeho rodinu? Kde nabrala takú odvahu urobiť to?

Odrazu sa zarazil. Zovretie povolil a nechal nech mu ruky spadnú voľne vedľa tela. Ja sám som jej to dovolil. Odhalila ho. Aj napriek všetkým jeho chladným maskám. Aj napriek tomu, že v rukách držal celé Spoločenstvo, odhalila ho. Zistila, kto sa v skutočnosti skrýval za maskou a využila to. Vedela, čo tam uvidí, keď odkryje jednu masku za druhou. Tvár zbabelca.

V hlave sa mu vynoril ďalší obraz. Obraz ženy, ktorú možno nenávidel rovnako ako Callidusovú. A predsa jej bol niečo dlžný. Len vďaka nej bol teraz v obraze a mal predstavu, kde bol a čo sa bude diať. Ťažko si povzdychol. Neznášal tento pocit. Nenávidel, keď sa musel na niečo alebo niekoho viazať. A bolo jedno, čoho sa to týkalo. No na druhej strane, nikdy by si nepomyslel, že by Stantinová mohla mať niekedy pravdu.

Dodnes si pamätal ako mu vtedy večer zaklopala na dvere s tým, že Izabela chcela, aby jej dcéra išla v jej šľapajach. Pred očami sa mu vytvoril obraz Alexandry. Ženy, ktorú nadovšetko miloval. Pousmial sa. Nikdy by mu ani len na um nezišlo nájsť si inú. Nie. Ona bola dokonalá. Mala všetko, čo jemu chýbalo. Mala odvahu konať sama za seba nechránená žiadnym štítom. Hovorila len to, čo si myslela bez ohľadu na následky. Vždy prekypovala nevyčerpateľnou dávkou humoru a smiechu. A jej dcéra bola úplne rovnaká. Niekedy sa ani nemohol poriadne nadýchnuť, keď videl jej žiarivý úsmev. Ten pohľad, ktorým ho celé tie roky obdarúvala a vlasy čierne ako vyliaty atrament na úmrtnej listine boli také identické, až občas odvrátil tvár. Nadovšetko ju miloval, a predsa sa nenamáhal ani na chvíľu byť s ňou a stráviť s ňou nejaký ten čas. Dokonca nebol ani na jej narodeninách! Čo by teraz dal za to, aby tam mohol prísť. Zrušil by aj celé zasadanie, len aby mohol byť tam pri nej a opäť vidieť tú iskru v jej očiach. V očiach, ktoré mu v niečom tak veľmi pripomínali seba samého. Odrážala sa v nich moc, o ktorej ani ona sama nemala poňatia. Moc, ktorú zdedila z dvoch silných rodov. Až ho opäť rozbolela hlava pri spomienke na hordu pravidiel, ktorou ju musel zasypať, aby sa aspoň trošku upokojila a správala sa ako dáma. No na ňu to malo presne opačný efekt. Pokrútil hlavou. Nikdy nedbala na to, čo pravidlá hovorili. Nezáležalo na tom, koľkokrát bola zavretá v izbe. Bola ako na dinamo. Čím viac jej dával zákazov, tým viac ich porušovala.

Zaťal päste. Nebyť absurdného želania Stantinovej, jeho dievčatko by ešte mohlo byť nažive. Úsmev mu pohasol. Vrásky okolo očí sa mu prehĺbili. Bol tým najbohatším a najšťastnejším človekom. Vlastnil všetko. Neuvedomoval si to až do toho dňa. Do onoho hrozného momentu, ktorým sa začalo jeho temné obdobie samoty. Odvtedy vedel naisto len jednu vec. Nič už nebude rovnaké. No ani v najdivokejších snoch by si nepomyslel, že to skončí práve takto.

Vzdychol si. Možno to raz muselo skončiť. Keď si predstavil, koľkokrát sa ho pýtala, či môže ísť za múr... Prestal to počítať, keď mala asi desať. Avšak vtedy to boli iba prosby malého bezbranného dievčatka. No teraz? Kedy z jeho princezničky stihol vyrásť pätnásťročný rebel odmietajúci každé pravidlo, ktoré ju malo udržať v bezpečí a pri živote?

Vtedy, keď utiekla, myslel si, že to už nepredýcha. Posledné, čo si želal bolo stratiť ešte aj ju. Poslednú spomienku. Preto po tom, čo ju mal opäť pri sebe, začal na ňu osobne dozerať. Neprešla minúta dňa, o ktorej by nevedel, čo robí alebo kde je. Samozrejme, ona o väčšine nemala ani len poňatia, no bolo to všetko pre jej dobro. Tak ako je možné, že stačil jeden večer, pár hodín nepozornosti, na to, aby zasa utiekla?

A ten Ortus! Zuby mu od zlosti zaškrípali. Dobre vedel, čo zamýšľal s jeho dcérou. Ako si len mohol namýšľať, že netušil, kým bola? Veď jej bola tak podobná! Určite ju spoznal na prvý pohľad, a potom si ju namotával na motúzok ako také poslušné zvieratko. Keby len vtedy vedel, že je to také vážne, tak... Tak by nespravil nič. Bol vtedy príliš zaslepený myšlienkami na svoju prácu než aby niečo podnikol. A ona si medzitým toho... Fagana obľúbila. Ešte teraz si pamätal, ako ho pomenovala. Kamarát. Svetlý! Ešte tu v tmavej cele ďaleko od všetkého mu to trhalo uši. Bola to hanba! Ďalšia škvrna v jeho živote. Tá sa však narozdiel od ostatných dala ľahko odstrániť. Teraz však vedel, že to bolo márne. Mal sa s ňou o tom porozprávať. Mal ju vypočuť a rázne jej oponovať proti všetkému, čo na ňom videla. Mal ju uviesť do celej problematiky a možno potom... Možno potom by ho nešla zachrániť do Metusu. Možno by potom nikde ani neodišla.