Electus - Mágovia rodu Canus

34. Kapitola

* * *

Na okované dvere padla päsť. Alfonzova silná ruka prudko zaklopala na dvere až skoro vyleteli z pántov. Nahnevane si vzdychol. Nemal náladu to teraz riešiť. Vlastne, nemal náladu riešiť čokoľvek, čo sa týkalo tejto hroznej situácie. V diaľke počul veliteľove rozkazy, nadávky a sem-tam ostrý chlapčenský smiech. Stačil iba očkom zazrieť mladých chlapcov v čiernych maskáčoch a športových tričkách ako bežia na ihrisku, keď sa dvere náhle otvorili.

Muž, mohol byť podobný ročník ako Alfonz, sa zatváril, akoby ho tu očakával celý mesiac. Vôbec sa netváril prekvapene aj napriek tomu, že to bolo viac-menej rýchle prepadnutie. Tvár mu križovali vrásky starostí. Medzi vlasmi mu sem-tam vytŕčala nejaká neposedná šedina, no inak mal ich husté a čierne ako noc. Bol oblečený v rovnakej uniforme ako vojaci, čo práve bežali na ihrisku. S jedinou výnimkou. Na pleciach mu trónili hodnosti, ktoré si poctivo vyslúžil za tridstať rokov pôsobenia v armáde.

„Mohol by som na chvíľu dovnútra, pán veliteľ? Nezdržím vás dlho. Mám pre vás iba zopár organizačných pokynov," odvetil Alfonz monotónne.

Veliteľ prikývol a uvoľnil priestor, aby mohol Alfonz prejsť dovnútra. Ten mu popod nos poďakoval a hrnul sa do chatky, kde velitelia trávili svoj čas zatiaľ čo mladí, neskúsení vojaci cvičili ako prežiť v stave núdze. Vošiel do maličkej miestnosti, ktorú považoval za kuchyňu, kedže tam bola pracovná linka, stôl a stoličky. Na jednu z nich sa posadil a počkal, kým si veliteľ tiež sadne.

Nakoniec sa veliteľ spýtal:

„Tak, Alfonz, čo pre mňa máte tentoraz? Nejaké pokroky alebo ostáva všetko po starom?"

Alfonz si smutne vzdychol.

„Všetko po starom. Ak nie dokonca aj horšie. Som tu z dôvodu, ktorý iste si už viete domyslieť aj sám. Ako je na tom armáda? Je pripravená?"

Veliteľ sa zahniezdil.

„Nuž... Nemôžem tvrdiť, že je v tej najlepšej kondičke. Severín to musí pochopiť. Na malé roztršky nie je potrebné, aby chlapi pracovali na stodvadsať percent. A časom sa ich zručnosti jemne otupujú. Veď kto by čakal, že Hlavný mág, ktorý sám protestoval proti vojne, sa teraz znenazdajky rozhodne zmeniť svoj postoj? Zasa na druhej strane, nikto ani nečakal, že sa mu prihodí taká tragédia."

Veliteľ sa na chvíľu odmlčal. Akoby spomínal na to, čo sa stalo. Nakoniec sa iba hlasno nadýchol a opäť sa pozrel na Alfonza.

„Odkážte mu odo mňa úprimnú sústrasť. Toto si nezaslúžil. Už prvýkrát to bol preňho šok a povedzme si pravdu, nikdy sa z toho nespamätal, no teraz? Úprimne, len pre jeho vlastné dobro, možno by mal odstúpiť z postu. Dať si chvíľu oddych. O všetkom porozmýšľať. Zmieriť sa so všetkým, čo sa stalo," mierne vravel neustále sa ubezpečujúc, že Alfonz si myslí to isté.

Ten prikývol. Pochopiteľne, mal pravdu. Aj on si to myslel a je nad slnko jasnejšie, že veliteľ nebol jediný, kto s ním zdieľal rovnaký názor. Pravdepodobne bolo toho názoru skoro celé Spoločenstvo.

„Avšak Severínovi to nikto nevyhovorí," poznamenal skrúšene Alfonz.

Veliteľ naňho hodil prosebný pohľad.

„Aspoň to skúste! Pre dobro celého Spoločenstva priveďte ho k rozumu, inak to bude jeho posledné volebné obdobie. Nezabúdajte, že bol zvolený iba preto, lebo Callidusová odstúpila."

„A vy nezabúdajte, aké názory Callidusová preferovala. Veď ona tiež chcela zaútočiť na Svetlých. Tí, ktorí ju zvolili by mali skákať od radosti. Veď predsa toto chceli, či nie? Alebo pri skandovaní jej mena nemysleli na to, že do vojny budú musieť samozrejme ísť bojovať ich vlasntné deti? Majú čo chceli! A s Callidusovou na mňa už nechoďte! Dobre viete, že aj tá čiastočne môže za to, čo teraz Severín vyvádza. Nebyť toho, že všade vyhlasovala, aká bude vojna prospešná, ani by to možno nespravil! Nebyť nej, možno by sa v tejto situácii zachoval inak," ostro útočil Alfonz na veliteľa.

„Lenže nikto, a trúfam si povedať, že ani vy, nedokáže presne povedať, čo sa odohráva v jeho hlave. Nemôžete teda na sto percent povedať, že by to nespravil, keby nebolo Callidusovej."

„Severín je múdry muž, ktorý sa ešte nikdy nedopustil unáhlených rozhodnutí," trval ďalej na svojom Alfonz.

Vedel, že Severín nie je perfektný. Čo sa však týka vládnutia, nikdy nebol na pochybách o jeho rozhodovaniach či krokoch. Veliteľ si však len nahnevane vyhladil fúzy.

„No tak, Alfonz. Spamätajte sa konečne a odhoďte tie okuliare, ktoré vám súcit drží neustále pred nosom! Nemôžete jeho nálady a niektoré jeho rozhodnutia neustále len ospravedlňovať! Zahráva si tu už s príliš veľkými hodnotami!"

Alfonz na to nič neodvetil, preto mu veliteľ dal ruku na plece a pokračoval, teraz o čosi pokojnejšie.

„Vy ste jediný, kto mu to môže vyhovoriť a priviesť opäť k rozumu. Ak by ste rozmýšľali aj nad radikálnejšími krokmi," veľavravne sa naňho pozrel, „armáda bude na vašej strane."

Alfonz sa po týchto slovách naňho pohoršene pozrel.

„Ako sa opovažujete vypustiť z úst takéto slová?! Uvedomujete si veľkosť vašej funkcie a vašu povinnosť voči Hlavnému mágovi?! Od vášho postu sa očakáva, že budete prvý, kto začne chrániť Hlavu Spoločenstva a nie sa proti nej sprisahať!"

Nahnevane vstal a so zlosťou sa pozrel na veliteľa. Ten mu to odplácal rovnakým pohľadom.

„Zdá sa, že nestojíme na rovnakej strane," povedal odmerane veliteľ.

„Ale stojíme," namietal pevne, „ ja preto, lebo chcem a vy preto, lebo vaša uniforma vám to inak ani nedovolí. Pamätajte, že ak sa do vily dostane čo i len jedna informácia naznačujúca zosadenie Severína, vy budete prvý, kto skončí za mrežami."

Nečakal na odpoveď. Prudko sa otočil na päte a nechávajúc ho tam stáť ako prikovaného a namrzene odišiel do pokojnej noci sprevádzaný zvukmi cvičiacich vojakov.