Electus - Mágovia rodu Canus

120. Kapitola

    Odrazu sa všetko udialo tak rýchlo. Vzduchom zasvišťali dva šípy, ktoré trafili Caballunicornu aj Tigrilupusa. Jednorožec prestrašene zaerdžal a dal sa do splašeného pobehovania sem a tam. Prudko som sa otočila, no namiesto strelca som uvidela rútiacu sa armádu Sivých na čele s Lýdiou. V rukách jej oslepujúcim svetlom žiarila kniha Prítomnosti. Mama sa na mňa s hrôzou otočila.

„Ty si ju nezničila?!"

Chcela som jej na to niečo odvetiť, lenže to už ma Peter potiahol pod jeho zľadovatelý štít, aby ma zachránil pred smršťou šípov, ktoré na nás ktosi vystrelil. Temní, keď videli, že sa na nich valí ďalšia armáda, neváhali. Zabudli na všetko, čo sme povedali a pustili sa do oboch súčasne. Svetlí si zrejme pomysleli o nich to isté, pretože zahájili protiútok. Alfonz si začínal mrmlať jedno zaklínadlo za druhým. Peter sa nenechal dvakrát prosiť a jedným veľkým výdychom zmrazil im pôdu pod nohami. S otvorenými ústami som sledovala ako sa lúka mení na jedno veľké klzisko.

„Mami!" snažila som sa na ňu zakričať, keď som videla, že sa premenila na havrana a letela k zranenému Tigrilupusovi.

V tom burácaní zaklínadiel a živlov ma však nepočula. So srdcom až niekde v hrdle som sledovala, ako sa elegantne vyhýba jednému šípu za druhým. Rozbehla som sa za ňou.

„Scutum!" skríkla som, aby som odrazila zaklínadlá, ktoré sa na mňa a mamu rútili zo všetkých strán.

Mama pristála hneď vedľa Tigrilupusa a premenila sa do pôvodnej podoby. Kľakla si k nemu a snažila sa mu z hrudníka vytrhnúť šíp. Vlčia hlava hlasno zakňučala. Videla som, ako sa jej pery ticho pohybujú. Jemne ho hladkala po srsti, akoby to bolo iba malé šteniatko. Tigrilupus sa pod jej rukami upokojoval. Pevne uchopila šíp a bolestne ho vytrhla.

Odrazu mi pred tvárou preletelo zaklínadlo. To stačilo na to, aby som si uvedomila, kde to vlastne som.

„Exoris! Gelas sui! Somnus!" začala som kričať zaklínadlá jedno za druhým na všetkých, ktorí sa ocitli v našej blízkosti.

Ako odpoveďou mi bola vlna ohňa, ktorú však náhle zahasila Petrova obrovská vlna. Niečo na mňa naliehavo zakričal. Ja som ho však nepočula. Rýchlo ukázal jedným smerom. Pozrela som sa ta a uvidela Lýdiu, ktorá jediným pohybom zmietla dvadsiatich vojakov a odhodila ich vyše dvadsať metrov ďaleko. Peter rukami naznačil meč a seknutie. Prehltla som. Vedela som presne načo narážal. Tú knihu treba zničiť. Pera sa mi zatriasla. Raz a navždy.

Tigrilupus sa namáhavo postavil na nohy. Rana bola hlboká a škaredá, no nekrvácala. Tigria hlava nasrdene a hlasno zrevala. Jeho laba zvalila na zem prvého Sivého mága, ktorý sa dostal do jeho blízkosti. Mama sa tiež postavila a kryla mu chrbát. Pri predstave, že musím zničiť knihu sa mi opäť skrútil žalúdok. Teraz som však bola odhodlaná napraviť chybu, ktorú som spravila. Zaťala som päste. Tentoraz neminiem.

„Tenebrae!" skríkla mama temne.

Okolo jej rúk sa vytvoril čierny mazľavý dym, ktorý od nej vystrelil na nepriateľov ani jedného neminúc.

Lúkou sa nieslo obrovské zemetrasenie. Lýdia sa mi stratila z dohľadu. Obzerala som sa všade navôkol, no v tom zmätku som ju nikde nevedela nájsť. Zem pod mojimi nohami sa menila na blato. Spanikárila som. Začala som utekať, no blato ma každým krokom stále viac a viac pohlcovalo.

„Peter!" zakričala som do ohlušujúceho hluku.

Nepočula som však ani samú seba. Náhle ma mocné ruky chytili pod pazuchami a rýchlo vytiahli z tej prekliatej bažiny. Bol to Alfonz. Vasil bol za ním a snažil sa ako-tak odrážať útoky jeho malou dýkou, ktorú stále nosil pri sebe.

Na pomoc mu prišiel Peter. Sotva som sa pozviechala na nohy, mocná sila ma odsotila dobrých desať metrov pred seba. Vypľula som hlinu, ktorá sa mi dostala do úst a postavila sa na roztrasené nohy. Zrak mi padol na Petra, Vasila, Alfonza a hŕstku ďalších Svetlých aj Temných, ktorí sa tiež pomaly zviechali na nohy. Srdce sa mi roztĺklo. Kto mohol...

Otočila som sa práve včas, aby som uvidela Lýdiu, ktorá si ku mne razila cestu svojím rýchlym krokom.

„Gelas sui!" vykríkla som a poslala na ňu svetlomodré zaklínadlo.

Mávnutím ruky ho odohnala a s ním ďalších desať vojakov, ktorí sa ocitli v jej tesnej blízkosti. Oči jej žiarili prenikavým bielym svetlom plným šialenstva a nekonečnej moci.

„Koľká naivnosť!" zasyčala cudzím dutým hlasom.

V milisekunde bola pri mne. Chytila mi sánku do oceľového zovretia a uprene sa mi zadívala do očí.

„Zdá sa, že ak si to nespravím sama, nespraví to nik," zasyčala.

Podvedome som ju chytila za ruku a snažila sa ju odtrhnúť od mojej tváre. Jej prenikavý hlas mi v hlave rezonoval ešte hodnú chvíľu.

„Ignis," zašepkala som vystrašene.

Plamene mi pohltili dlaň, tie však v momente nahradil pálivý mráz. Silno ma odhodila od seba. Vyrazilo mi dych.

„Blázon! Mňa už nemôžeš prekvapiť! Viem o všetkom, čo sa dialo, deje a bude diať!"

Spustila pri tom šialený smiech, ktorý mi dral ušné bubienky. Namáhavo som sa zviechala na nohy. Ona ma však mávnutím ruky poslala znova o niekoľko metrov dozadu.

Pred očami sa mi mihol čierny záblesk. Keď som zaostrila, predo mnou stál ranený Tigrilupus. Vlčia hlava temne zavrčala. Striaslo ma. Lýdia si však z toho nič nerobila. Jedným mávnutím naňho poslala vlnu mágie. Ním to však ani nepohlo. Zastala. Potom sa však zasmiala akoby na svojej vlastnej hlúposti.

„Skoro som zabudla, že sú súčasťou mágie, ktorá je v knihách."

Tigrilupus sa na ňu zúrivo vrhol. Vytasila meč. Akoby sa však zarazila. V momente sa premiestnila o niekoľko metrov dozadu práve vo chvíli, keď na cez miesto, kde pred tým stála presvišťla salva precízne mierených šípov. Tigrilupus sa však nedal oklamať a plynule zmenil smer a zaútočil. Do toho všetkého sa pridala aj Caballunicorn a ďalšia salva šípov. Lýdia vytasila ďalšiu zbraň. Mečom sekla po nohách Caballunicorny a škaredo poškrabala Tigrilupusov bok.

„Úbohé," zasyčala a svoj pohľad zabodla kamsi do strany, kde s napnutým lukom a štyroma šípmi v tetive čakala Adriána s napätou tvárou. Bez mihnutia oka po nej vystrelila. Na Lýdiinej tvári sa objavil úškrn. Luskla prstami a šípy z ničoho nič spadli na zem.

„Ty už dávno pre mňa nie si súperom."

S námahou som sa postavila na nohy. Beznádejne som sa prizerala, ako sa Lýdia teleportovala k Adriáne a obdarúvala ju spŕškou úderov, ktorým sa Adriána len ťažko dokázala ubrániť. Vedela som, že Lýdia by ju mohla kedykoľvek zabiť. No najprv si chcela vychutnať svoju prevahu. Caballunicorn sa postavila na nohy a vyslala k Lýdii vlnu zemetrasenia. Lýdia to však jedným silným dupnutím zastavila a poslala to úplne iným smerom.

Z ničoho nič sa za mnou objavila mama. Pohľadom sa ma pýtala či som v poriadku. Prikývla som, hoci to malo ďaleko do pravdy a ukázala som na Lýdiu s Adriánou. Mama zbledla. Potom som jej ukázala Tigrilupusa a zbledla ešte viac. Chcela sa rozbehnúť, no ja som ju zastavila.

„Vie o všetkom, čo chceme urobiť!" zakričala som jej do ucha dúfajúc, že aspoň toto počula.