Electus - Mágovia rodu Canus

49. Kapitola

    Zahryzla som si do pery. Na jazyk sa mi drala otázka, ktorú som nemala sto chutí vypustiť.

„Aj otec?" pípla som.

„Ten s tým začal ako prvý. Začal obviňovať Svetlých mágov z tvojej smrti. Čo som počul, mala si byť zavalená v nejakej zabudnutej pivnici kdesi v malom mestečku."

„Aha... Ako on o tom vedel?"

„Vraj tam bol, keď sa to stalo."

Zamrazilo ma. Pri predstave, že v dobe, keď Lýdia spájala knihy, stál otec na námestí, mi naskočili zimomriavky. Avšak hneď som túto možnosť zavrhla. V tej dobe mal volebné obdobie a Lýdia mu dýchala na krk. Neverím, že by meral takú dlhú cestu na to, aby ma našiel. To skôr by som uverila, že opäť poslal chudáka Alfonza, ktorý ma hľadal všade možne, dokým nepočul o nešťastí vo Velehrade. Potom som si však spomenula na posledné stretnutie s otcom. Spolu s Petrom sme utekali pred otcovými mužmi, keď tam osobne prišiel, aby ma priviedol domov. Našťastie sa mu to nepodarilo.

Julián ma pozorne sledoval. Zažmurkala som, aby som odohnala obraz otca s ľadovým pohľadom, ktorý skrýval nemú výstrahu. Toho pohľadu sa asi nikdy nezbavím. Večne ma bude navštevovať v snoch a strašiť v najhorších okamihoch. Trhla som sa, keď mi Julián položil ruku na tú moju a ľútostivým pohľadom sa mi zahľadel do tváre.

„Je mi ľúto, ako sa k tebe pán Noct správal. Netuším, ako je možné, že žiješ, rovnako ako sa strácam v tom, prečo tu si spolu s dvoma Svetlými mágmi a človekom, no možno by si mala prehodnotiť svoje plány a miesto skrývania sa v lese by si mala ísť spolu so mnou naspäť. Aj s pani Nocteovou, samozrejme."

Pretvárka mu zmizla s tváre. Ten úškrn, ktorý vyčaruvával celý deň, bol rázom fuč. Miesto toho tam sedel s úprimnou prosbou v očiach. Odvrátila som od neho tvár. Nemôžem mu to povedať. Ak by som ho do toho zaplietla...

„Nemôžem odísť. Aj keby som veľmi chcela. Mám tu určité neodkladné povinnosti," odvetila som mu vyhýbavo.

Julián sa zarazil, no potom nahodil úškrn.

„Už hovoríš ako pán Noct."

Mykla som sa. Zamračene som sa naňho pozrela.

„Nehovorím!" protestovala som urazene.

„Ó, ale áno. Už dávno som ti to chcel povedať, no nikdy na to nebola príležitosť."

Chcela som mu na to niečo odvetiť, no vtom si k ohňu prisadla mama. Práve dorobila šalát. Zobrala si nabližšiu palicu a opatrne prehrabala pahrebu, spod ktorej už vykúkali pečené zemiaky. Už pri pohľade na ten alobal mi začali tiecť sliny. Odkedy to Adriána prvýkrát urobila, bolo to moje najobľúbenejšie jedlo. Julián si to tiež so záujmom prezeral a ponúkol sa, že mame pomôže. Tá sa naňho vďačne usmiala, no odmietla s tým, že to zvládne aj sama.

Možno by mamu aj ďalej presviedčal, no vtedy z lesa vyšiel Peter s plnou náručou dreva. Podľa jeho zamračeného pohľadu ešte stále nestihol vychladnúť. Bez slova hodil hrubé polená na zem. Jedno však „omylom" pristálo na Juliánovej nohe až skríkol. Peter s úsmevom, ktorý sa nesnažil nijako zatajiť, zamrmlal niečo ako ospravedlnenie a len tak mimochodom sa posadil vedľa mňa. Zamračila som sa naňho a pohľadom sa ho spýtala, čo to všetko malo znamenať. On však iba ľahostajne pokrčil plecami.

Mama si všimla značné napätie a skúmavým pohľadom behala po nás troch, no od nikoho sa odpoveď nedozvedela. Aby prerušila to dusno, ktoré prišlo s Petrovým príchodom, spýtala sa Vasila, ktorý ako jediný sa s dobrou náladou napchával horúcimi zemiakmi, či stihli vymyslieť nejaký plán, ako zachrániť Adriánu. Vasil s plnými ústami horlivo prikyvoval, zatiaľ čo Peter drsne odvetil:

„Nič nemáme."

Vasil žul ako za troch a keď už som si myslela, že sa tým zadusí, prehltol to a nadšene skríkol:

„Ale ja viem, kde nájdeme Aďku! Povedal mi to koník!"

„To je síce pekné, Vasil, no my vieme, kde je. Otázka znie, ako ju odtiaľ dostaneme?"

„Rovnako ako teba," odvetila som vecne.

Juliánovi po tom skoro zabehlo. Vasil zvýskol a začal predstierať, že sa skrýva niekde v kríkoch a zakráda sa k Metusu. Mama sa na mňa nervózne pozrela. Nikdy nesúhlasila s tým, že som tam šla sama. S Adriánou sa kvôli tomu škaredo pohádali. Peter sa na mňa pohoršene pozrel.

„No tak s takým plánom, ako ste mali pred tým, ju odtiaľ nikdy živú nedostaneš. A ešte sa aj prezradíš! Vylúčené! Potrebujeme normálny plán, ktorý nebude závisieť od tvojich schopností brániť sa," povedal vecne.

Nadurdene som sa naňho pozrela.

„Ja sa už náhodou brániť viem!" precedila som cez zuby a ostro sa naňho pozrela.

„Ale nie dostatočne. Nie si pripravená na takúto akciu," odporoval mi.