Electus - Mágovia rodu Canus

78. Kapitola

    „Asi ich pôjdem hľadať. Nie je možné, aby tam boli tak dlho," počula som mamin hlas.

„Len pokoj," upokojovala ju Adriána.

„Vie si sama poradiť a okrem toho, je s ňou Peter."

„Jemu by som veľmi neveril," zamiešal sa do rozhovoru Julián.

Zamračila som sa. Nervózne som sa obzrela za seba. Alfonz stál obďaleč podopierajúc Petra a namrzene hľadel tým smerom, odkiaľ vychádzali hlasy. Nadýchla som sa. Dobre, to nejako dám.

Potichu som vystúpila z tieňa, no Adriána si môj príchod okamžite všimla. V žiare ohňa jej tvár vyzerala hrozivo.

„Pozrimeže, kto sa tu zrazu ukázal," odvetila Adriána pokojne, no vedela som, že v nej vrie strach zmiešaný so zlosťou.

Mama sa bleskovo otočila, pristúpila ku mne a tuho ma objala.

„Kde ste tak dlho boli. Strašne som sa o teba bála! Už nám to nesmiete robiť! Ale..." zastavila sa a očami hľadala Petra.

„Nuž, ja vám musím niečo povedať," začala som opatrne.

Všetci zbystrili pozornosť.

„Napadli vás," hádala Adriána.

„Nuž..."

„Ja som to vedel! Hovoril som vám, že sa tomu Svetlému nedá dôverovať!" čertil sa Julián.

„Takto o Petríkovi nehovor!" zastával sa ho Vasil.

„Ono je to trochu zložitejšie," pípla som.

„Ako zlo..." nechápala mama, no vtom zmĺkla.

Nemusela som sa ani obzrieť za seba, aby som vedela, že tu práve prišiel Alfonz nosiac Petra v polobezvedomí.

„Bela?" vyslovil Alfonz za mnou tak potichu, že ja som mala problém to započuť.

Mama sa na Alfonza zapozerala s otvorenými ústami. Odstúpila odo mňa.

„Čo to..." začala Adriána pravdepodobne rovnako vyvedená z miery.

„Nuž, tak nejako nás stretol v lese. On... Totižto... Všade bol oheň a on si to všimol a..."

„O čom to tu melieš?!" skríkla na mňa Adriána nespúšťajúc pohľad z Alfonza.

„Adriána," napomenula ju taktne mama, „na vysvetľovanie bude času ešte dosť. Teraz sa hlavne všetci posaďte okolo ohňa, aby vám nebola zima. Prinesiem nejaké deky a Alfonz?"

Zastavila sa v strede pohybu. Alfonz, ktorý sa ani nepohol z miesta, spozornel. Mama sa naňho srdečne usmiala.

„Rada ťa opäť vidím."

S tým zamierila do stanu vyhrabať z našich ruksakov ďalšie deky. Alfonz jej úsmev opätoval a posadil sa k ohňu. Všetci stíchli. Počuli sme iba slabé šuchotanie vetra v korunách a mrazivú zimu. Striasla som sa a podišla bližšie k ohňu.

„Pan, nemala by si sedieť na zemi, inak prechladneš," napomínala ma Adriána zamračene, „a to platí aj pre teba, Vasil."

Ten sa snažil Adriánu presvedčiť, že mu skutočne nie je zima, no neúspešne. Dokonca ho prinútila ísť si po ďalší sveter, takže čoskoro míňal mamu, ktorá sa vracala s dekami v náručí.

Prisadla si k nám a porozdávala nám ich. S radosťou som si ju zobrala a zababušila som sa do nej. Peter si jednu tiež neprítomne zobral. Bol na zemi, no na rozdiel odo mňa, mal pod sebou ešte mikinu. Videla som, ako sa mu pomaly zatvárajú oči. Julián sa opieral o strom a zvedavo si Alfonza premeriaval. Rozmýšľala som, či si ho ešte pamätá z detstva alebo nemá ani tušenia, kto to je. Všetci sme tam mlčky sedeli a čakali, kto prvý preruší to trápne ticho.

„No... Takže," odkašľala si Adriána, „ako si ich našiel?"

Alfonz sa na ňu usmial.

„Vypálený les len tak hocikto neprehľadne," odvetil jej na to pobavene.

Adriána stŕpla. Mama sa nezatvárila o nič lepšie. Julián na to iba zodvihol obočie a jemne sa uškrnul presne takým spôsobom, akým to vedel iba on. Hovoril ním, máte problém, ja s tým nič nemám, no aj tak rád prídem bližšie a pozriem si toto divadlo.

„Vypálený les?" zopakovala Adriána a zmätene sa pozerala zo mňa na Petra.

Nervózne som sa zahniezdila pod jej pohľadom.

„Zbláznili ste sa?! Chcete Severínovi spôsobiť väčšie problémy, než ich má teraz?!" pohoršene nás okríkla mama, „myslela som, že máš viacej rozumu. Nikdy by som si nemyslela, že môžete byť tak nezodpo..."

„Bola to nehoda!" bránila som nás, „Peter sa to snažil zapáliť, no trošku to prepískol a ten oheň nechcel zhasnúť. Spanikáril a pustil meč na zem. Odrazu vzbĺklo všetko naokolo. Nevedeli sme, prečo je ten oheň taký silný. Jednoducho sa nedal zastaviť. Šíril sa z jedného stromu na druhý, až nakoniec pohltil väčšiu časť lesa."

Mama s Adriánou sa na mňa zamračene dívali.

„Peter vám to všetko dosvedčí, keď mi neveríte," doložila som urazene.

„To asi ťažko," kyslo poznamenal Julián.

Nevrlo som sa naňho pozrela. Čo má tentoraz za problém?

„Tuším dnes nám nepovie už nič," doložil a ukázal na spiaceho Petra, ktorému hlava pomaly klesala dopredu.

Pohľad mi zmäkkol. Asi to bolo naňho trochu priveľa. Porazene som si vzdychla. Tuším mi to dosvedčí až zajtra ráno. Aj tak by nikto neveril, že vie s čím súhlasí. Postavila som sa a jemne ním zatriasla. Nereagoval. Skúsila som to trochu tvrdšie.

„Peter. Peter, no tak. Preber sa."

Peter rozospato otvoril oči. 

„Čo... Čo sa de..."

„Nič, všetko je v najlepšom poriadku, no mal by si ísť si ľahnúť do stanu," upokojovala som ho.

Prikývol, no ostal na mieste.

„Peter!" zavrčala som.

Otvoril oči, zamrmlal niečo, čo sa zďaleka podobalo na slová: Veď už idem, a pomaly sa štveral na nohy. Pomohla som mu do stanu. Unavene sa zvalil na karimatku a spacák. Pomohla som mu doňho a zapla ho až po bradu. Chudáčik, musí byť hrozne vyčerpaný. Až teraz som si uvedomila, že dnes vlastne použil vodu, zem aj vzduch viac-menej hneď za sebou. Niet divu, že ho to tak vyčerpalo!