Electus - Mágovia rodu Canus

91. Kapitola

Jej hlas sa ozýval do všetkých kútov, avšak bez odozvy. Vypleštila som oči na Petra. Neverila som, že nás prišiel zachrániť sám! Tuším, že až práve teraz som si uvedomila akého veľkého idiota s egoistickým vcítením som mala celý čas po boku. Žena sa nervózne zamrvila. Tuším toto nečakala.

„Nemáš veľa času!" zakričala.

Vyznelo to však viac úboho ako presvedčivo. Uškrnula som sa. Zrejme netušia, že Peter dokáže ovládať viacej živlov. Hodila som naňho veľavravný pohľad. Pochopil ho. Túto ich nevedomosť môžeme využiť.

„Tak dobre," zašepkala a vrhla nebezpečný pohľad na Petra, „ako myslíš."

Zatajila som dych. Spravila som jeden nepatrný krok k nim. Och, čo len budem robiť? Žena predpažila ruku s mačetou.

„Vraj ovládaš vodu," začala, „lenže ja tu žiadnu nevidím."

Peter sa vystrel. Kruh okolo neho sa zúžil.

„Kto ti povedal takúto sprostosť?"

Žena sa naňho surovo vrhla. Peter sa jej obratne vyhol. Ona to však očakávala a rýchlo sa obrátila pripravená znova zaútočiť.

Zhrozene som sa prizerala, ako zakaždým míňala Petrovu hlavu len o niekoľko centimetrov. Nedala mu dýchať. Prehltla som. Kruh okolo nich sa stále zužoval.

„Stoj!" skríkla som s maličkou dušičkou.

Nič sa však nestalo. Roztrasene som to skúsila znova.

„Stoj!"

To už bolo skôr prosebne. Žena však ani nespomalila. Náhle Peter zakopol. Dych sa mi zatajil. Uškrnula sa naňho. Mačeta sa jej v ruke nebezpečne zaleskla.

„Nie!" skríkla som a rozbehla sa.

Snažila som sa prebiť do kruhu, lenže mocné ruky ma nekompromisne chytili. Otočila som sa. Bola to Marica. Jej dlhé kostnaté prsty sa mi bolestivo zabárali do ramien.

Mykala som sa, kopala, škrabala a nadávala. Kričala som, aby s tým prestali, no oni ma úplne odignorovali. Celé telo mi napĺňala totálna bezmocnosť. Oči ma začali štípať. Privrela som ich. Nie! To ani náhodou! Nerozrevem sa tu predsa ako malé decko! Musím niečo urobiť. Hocičo! No tááák, Pandora! Mysli! Mysli! Mysli!

Do reality ma vrátil až Petrov ston. Otvorila som oči a zhíkla. Ležal na zemi celý špinavý od prachu. Bolestne sa držal za hruď a plytko lapal po dychu. Žena nad ním rozkročmo stála a s víťazoslávnym úsmevom pohŕdavo si ho prezerajúc. V oboch rukách zvierala mačetu. Namierila ju na Petrovu prudko sa zdvíhajúcu hruď. Zalapal po dychu.

Prudko som sa vytrhla z Maricinho zovretia. Avšak len čo som sa vyslobodila, chytili ma opäť niečie iné ruky. Metala som sa zo strany na stranu, no vedela som, že to nemá žiadny zmysel. Počula som, ako Vasil kdesi za mnou zhíkol. Pozrela som sa pred seba a zbledla.

„Nejaké posledné slová?" zašepkala žena s mačetou.

„Nech si Lýdia trhne!" vypľul zo seba Peter.

Žena stisla pery. Nekomentovala však. Vyššie nadvihla mačetu. Prižmúrila som oči a odklonila tvár. Nemohla som sa na to dívať. Do očí mi vpálili slzy. Okolo mňa sa rozľahlo napäté ticho.

Odrazu sa ovzdušie zmenilo. Žena zalapala po dychu. Pustila mačetu, ktorá s buchotom spadla na zem a oboma rukami sa chytila za hlavu. Zviezla sa na kolená. Všetci sme šokovane na ňu zízali. Peter však akoby to nebolo nič zvláštne vstal, oprášil sa a pohľadom mi naznačil, aby sme vypadli. Vtom sa muži prebrali zo šoku. Vrhli sa naňho a pritlačili k zemi. Počula som, ako zastonal.

Vytrhla som sa z mužovho zovretia a utekala, dokým všade vládol chaos. Bolestivo som si pošúchala zápästie. Za toto raz zaplatí! Odrazu ma ďalšie ruky schmatli za lakeť. Myslela som, že vybuchnem. S vražedným pohľadom, takým povestným u otca, som sa zahľadela do uškŕňajúcej sa tváre.

Vtom celý zbledol. Oči sa mu vypúlili a po pár sekundách sa zvalil na zem ako mech zemiakov. Zmätene som naňho pozerala, no potom som vyčarila spokojný úsmev. Takže takto otec dostáva každého na kolená? Nikdy by som si nepomyslela, že je to také jedoduché. A nepoužila som opäť omylom langvinistiku? Zamračila som sa a utiekkla do lesa pred troma chlapmi, ktorí ma prenasledovali.

Všade vládol chaos. Vasil sa kdesi rozbehol. Stihla som za ním iba zakričať, aby zavolal o pomoc. Dúfam, že ho nechytili. Ak mal šťastie, prídu sem už o maličkú chvíľu. Za sebou som začula výkrik. Jeden z mojich prenasledovateľov sa zvalil na zem. Ostatní mu venovali krátky zarazený pohľad, no pokračovali ďalej.

Spanikárila som. To nemôžem robiť ja! To by som v živote nezvládla! Lenže kto potom... Ani som nestihla dokončiť tú myšlienku, keď sa vedľa mňa rozbilo o strom jedno zelené zaklínadlo. Preľaknuto som sa pozrela za seba. Obaja zvyšný muži si niečo mrmlali popod nos a hádzali na mňa zaklínadlá jedno za druhým.

„Scutum!" skríkla som, no zaklínadlo bolo silnejšie.

Ako nôž na maslo hravo prerazilo môj štít. Sila zaklínadla ma odhodila prudko dozadu. Bolestne som narazila do stromu. Chcela som vstať a pokračovať ďalej, no bolo neskoro. Muži boli pri mne. Jeden sa uškŕňal pohrávajúc sa s ohnivou guľou. Akoby by mi tým chcel naznačiť, že ja odtiaľto nikde neutečiem. Druhý zasa si medzi tým vytiahol dýku a ležérne si premeriaval čepeľ.

Roztriasli sa mi kolená. S tým sa napružil. Dýku pevne chytil do rúk a zameral sa na moju tvár. Jeho kumpán sa uškrnul a lusknutím prsta si privolal plamene. Vystrašene som sa od nich odtiahla. Odrazu sa zatackal. Celý pobledol a než som sa stihla nazdať, taktiež sa zvalil na zem. Nechápavo som sa naňho pozrela. Čo sa to tu deje? Posledný Sivý si zrejme kládol rovnakú otázku. Stačil mu však jediný pohľad na mňa a vysvetlenie sa nečakane objavilo. Jeho oči boli chladné ako oceľ. Prehltla som. Kde sú všetci, keď ich potrebujem?

„Ty jedna malá pot..."

Ani to nestihol dopovedať, keď mu dýka vypadla zo zoslabených rúk a taktiež sa zvalil na zem. Hlasno som dychčala. Po tvári mi stekal ľadový pot. To bolo tesné. Len dúfam, že Vasil je v poriadku. Lenže čo Peter? Sám si s nimi určite neporadí. Zaťala som päste. Musím ísť po mamu a Adriánu. Taktiež im musím povedať o tých záhadných odpadnutiach. Možno to budú vedieť vysvetliť.

Medzi stromami niečo zašuchotalo. Okamžite som bola na roztrasených nohách. Počúvala som ticho lesa. Odrazu by mi prítomnosť po zuby ozbrojených mužov nepripadala až taká nebezpečná. Trasľavo som schytila dýku a namierila ju do lesa.

„Kto... Kto je tam?" opýtala som sa zachrípnuto.

Muž vedľa mňa sa jemne pohol. Skríkla som od strachu a namierila naňho čepeľ. Našťastie, ďalej sa nehýbal. Prehltla som. Musím odtiaľto vypadnúť. Vtom sa ten šuchot zopakoval. Po tele mi prešli zimomriavky. Bleskovo som sa otočila za zvukom. Kŕčovito som zvierala malú rukoväť pripravená brániť sa.

Odrazu šuchot zosilnel. Stŕpla som. Môže byť iba pár metrov odo mňa. A stále sa približoval. Nohy sa mi roztriasli. Bola som prekvapená, že ešte vôbec dokážem stáť. Na to sa z lesa vynorila vysoká postava. Nečakala som a s krikom som sa na ňu rozbehla. Vtom sa ku mne postava otočila a bleskovo zablokovala môj chabý útok. Vtedy som ju spoznala. Oči sa mi rozšírili od prekvapenia.