Electus - Mágovia rodu Canus

112. Kapitola

* * *

Starožitná olejová lampa pomaly dohárala. Vytvárala prečudesné tiene, ktoré sa chceli svojimi úzkymi a kostrbatými prstami dotknúť Hlavného mága, akoby to bola iba nejaká korisť. Hlavný mág si ich však nevšímal. Nereagoval na šepot úlisných tieňov, ktoré by ho rady zlákali do svojich nečestných hier. Miesto toho zamračene sedel v kresle zabodávajúc pri tom pohľad do steny stanu. Prsty mu nepokojne behali z jedného konca papiera na druhý.

Tú hlúpu vetu čítal možno päťdesiatkrát, no stále mu to nedávalo zmysel. Rozsudok bol jasný. Dôkazy nezvratné. Hlavný mág spoločenstva Svetlých mágov bol vinný. Zaťal čeľusť. Zvitok sa pod tlakom jeho prstov zvlnil. Nebol tu nik iný, kto by za to mohol niesť zodpovednosť. Tak, ako on niesol po celý čas zodpovednosť za všetky skutky, tak ich musí poniesť aj Štefan. Výhovorky mu tu nepomôžu. Vinník nesmie ostať nepotrestaný. A predsa sa mu na tej vete niečo nezdalo.

To bol aj dôvod, prečo sa s ním musel stretnúť. Potrebujú si to vyjasniť skôr než pôjde na bojové pole. Ráno by ho to totižto mohlo dosť otravovať a to si nemôže dovoliť. Ak si Štefan myslel, že tým hlúpym papierom napraví roky klamstiev a intríg, čo napáchal, tak sa veľmi mýlil. On nie je jeden z tých, ktorý by odpúšťali pri prvom náznaku slabosti. Nie. Túto hru budeme hrať až do konca.

Pohľadom opäť zablúdil na zrolovaný papier so zlomenou pečaťou, ktorý sa jemne chvel v jeho pevnom zovretí. Tá veta sa mu už dávno vryla do pamäti. Severín jemne schytil papier a zamyslene si ho poťažkal. Do mysle sa mu vkradol tichý úlisný hlások, ktorý ho zaplavoval pochybami o správnosti jeho obvinenia. List v zápale hnevu pokrčil v jednej ruke. Nezmysel! Kto iný by to mohol byť? Kto iný by mal takú moc, aby dokázal zosnovať takýto plán? Vražda nevinného dievčaťa! Oči sa mu zúžili. Jeho dievčatka. Kto by bol dostatočne prefíkaný, aby prinútil Svetlého uniesť dcéru Hlavného mága? Kto by bol schopný vydobyť si priazeň Svetlých mágov, prinútiť ich zaniesť Pandoru do podzemia a potom to tam celé zrútiť riskovať pri tom svoje životy?

Opäť mu tenký hlások zahlaholil tichú odpoveď. Bola až smiešne jednoznačná. Samozrejme, bola tu ešte jedna taká osoba. Dokonca aj on sám pocítil na chvíľu príval jej osobného čara. Bol svedkom toho ako manipulovala, nie hŕstkou Temných mágov, ale celým Spoločenstvom! Jej provokatívny, vševedný úsmev a anjelsky nevinná tvár sa mu pravdepodobne naveky vryla do pamäti. Lýdia Callidusová. Vždy perfektne načasovaná, podozrivo dobre informovaná a nesmierne talentovaná manipulátorka ľudí. Lenže ona to byť nemohla. Na scénu prišla až teraz a odišla z nej skôr než mohla čokoľvek urobiť ohľadom Pandory.

Kontroloval ju snáď tisíckrát. Nemala rodinu, nemala kam ísť. Nikto nevedel odkiaľ prišla alebo kde bývala, no jedno bolo jasné. Na voľbách sa zjavila s myšlienkou absolútneho víťazstva. Potom od nich nečakane odstúpila a zanechala mu tu dav túžiacich po vojne a krviprelievaní. A ona sa zasa ukryla do tieňa. Hľadal o nej všetko. Nič. Bola čistá ako ľalia. Nemal jediný dôkaz, ktorý by ju nejako usvedčil, že ona bola za tým všetkým. Samozrejme, až na tú rozprávku, ktorú si vymyslela Stantinová. Pri jej mene podvedome skrivil pery. Úbohá bytosť s veľmi živou fantáziou.

Z myšlienok ho vytrhli náhliace sa kroky. Položil list, ktorý ešte stále tuho zvieral v rukách, pohodlne sa usadil a čakal, kým neznámy vojde dovnútra. Bol to posol. Meravo stál. Narozdiel od ostatných, jeho si obľúbil, pretože nikdy veľa nerozprával a predsa mu všetko povedal.

„Prosba o stretnutie bola prijatá. Hlava spoločenstva Svetlých mágov vás očakáva na vŕšku kopca."

Severín kývol a posunkom mu naznačil, že môže ísť. Posol vyšiel zo stanu a stratil sa v tme. Úprimne, neprekvapilo ho, že to prijal, hoci aj uprostred noci. Pravdepodobne predpokladal, že si to celé rozmyslel. Úbohé!