Electus - Mágovia rodu Canus

54. Kapitola

    Rozdelili sme sa, aby sme celý ten zoznam stihli kúpiť za čo najkratší čas. Peter šiel sám, keďže v Prešove už bol veľakrát a vyzná sa tu. Mama taktiež šla svojím smerom spolu s Juliánom kúpiť svoje veci zo zoznamu a ja som dostala na krk Vasila a mapu, aby sme vedeli trafiť do najväčšieho obchodného centra v okolí.

„To nie je fér! Tak vy, čo to tu poznáte, pôjdete každý svojím smerom a my dvaja tu budeme blúdiť, dokým nám nejaká dobrá duša nepovie, kadiaľ máme ísť?" čertila som sa.

Mama zahanbene sklopila zrak, no Peter mi venoval žiarivý úsmev. Bolo to voči nám nefér a oni to dobre vedeli.

„Za iných okolností by sme šli nakupovať všetci spolu, no nemáme čas. Takto to bude rýchlejšie," obhajovala tento pre mňa prestrašný plán mama.

„Neboj sa, Arabelka. Ty to zvládneš. Všetci do teba vkladáme svoju dôveru," odvetil s úsmevom Peter a žmurkol na mňa.

„No, pokiaľ sa tvoj orientačný nezmysel ani trochu od detstva nezlepšil, netrúfol by som si povedať, že to zvládnete," pochybovačne predniesol Julián.

Nahnevane som si prekrížila ruky cez hruď a prižmúrila oči.

„Ja že mám orientačný nezmysel? Ja?! A kto vždy dobabral každé hľadanie pokladov? Kto vždy poplietol mapu, ale pri tom sa tváril, že tomu maximálne rozumie?"

„Dobre, dobre, pochopil som! Ale musíš pripustiť, že v tých mapách si bola aj ty stratená," zmierlivo dodal Julián.

„Ja nič nemusím, Eminus! A keď už sme pri tom, aspoň som sa tým nechválila narozdiel od niekoho."

„Fajn, dobre. Nikto z vás nemá ani šajnu o tom, kde je sever, pochopili sme," rozriešila to nakoniec mama a už hnala Juliána s Petrom, aby sa konečne pohli.

Tí dvaja sa na seba pohŕdavo pozreli, akoby nemohli uveriť tomu, že naozaj spolu budú musieť stráviť nejaký ten čas. Ja som Vasila chytila za ruku, zoznam som si dala do vrecka a spolu sme sa snažili rozlúštiť, kde to vlastne sme a kam máme ísť.

„My sme teraz tu a ty sa potrebuješ dostať tam," zaplietla sa mama medzi nás a ukázala nám dva body.

Vasil sa na tie dva body, na ktorých pred chvíľou spočinuli mamine prsty, díval tak uprene, akoby si ich chel do tej jeho hlávky vypáliť. Nestihla som sa jej spýtať na posledné detaily a už bola fuč. Znechutene som sa pozrela na mapu a potom na vysmiateho Vasila, ktorý si zjavne neuvedomoval, že so mnou je väčšia šanca, že obaja skončíme pod autom, než v nákupnom centre. Bezradne som si vzdychla.

Netuším, ktorý blázon vymyslel niečo tak šialene nelogické a nepraktické ako mapa. Mala som pocit, že keby mi niekto zaviazal oči a dal ceruzku do ruky, nakreslila by som ju bez najmenšieho zaváhania. Začínalo sa ma zmocňovať zúfalstvo. Mama, Peter a Julián už dávno odišli. Pri mojom šťastí tu prídu skôr, ako ja vôbec začnem. Vasila už omrzelo stáť vedľa mňa. Sadol si na najbližšiu lavičku a neustále sa ma vypytoval, či sa po ceste zastavíme aj na zmrzlinku.

„A kedy už pôjdeme?" spýtal sa Vasil dokonalo nevinne.

Neodvetila som mu. Nebudem predsa hovoriť osemročnému chlapcovi, že nemám ani páru, ktorým smerom máme ísť. Vasil si však moje mlčanie vysvetlil po svojom. Podišiel ku mne bližšie a zopakoval otázku. Ani tentokrát som mu na to neodvetila. Pery som pevne zovrela do úzkej čiary. Vasil si však z môjho mlčania opäť vyvodil niečo úplne iné. Chytil ma za tričko a potiahol ho.

„Heeej, Pandorka!"

Vtedy moje obvody v hlave zapraskali, zahučali a nabrali nové otáčky. Výsledkom toho všetkého bolo niečo, čo som už dlho v svojej hlave nemala. Nápad ako vykorčuľovať z tejto bezvýchodiskovej situácie.

„Mám pre teba úlohu," vyslovila som pomaly.

Vtedy ma konečne prestal ťahať za rukáv a pozorne ma počúval.

„Na," podala som mu mapu.

Vasil ju s radosťou prijal. Sprvu si ju otáčal do všemožných strán. Potom si ju zastavil. Niečo si pre seba pomaličky prečítal. Až potom mi došlo, že je to názov ulice. Poobzeral sa po okolí. Potom spokojný sám sa vydal priamo k šípke s názvom ulice. Vystrašene som ho zastavila a potiahla naspäť na chodník práve vo chvíli, keď okolo nás prefrčalo auto. Hlasno na nás zatrúbilo. Slová, ktoré popri tom použil som radšej ani nepočúvala. Vystrašene som si otočila Vasila k sebe a začala mu dohovárať:

„Vasil, musíš dávať veľký pozor, keď ideš cez cestu. Nemôžeš si behať kade-tade," dohovárala som mu a on skleslo prikývol.

Pozeral sa na mňa tými jeho veľkými previnilými očkami tak milučko a zlato, že by som ho najradšej vystískala. Potom sa však jeho pohľad zmenil. Zrazu sa žiarivo usmial, prikývol a ďalej pokračoval vo svojom pátraní. Teraz starostlivo dával pozor, kde končí chodník a začína cesta.

Nemala som ani poňatia či smer, ktorý napokon Vasil zvolil je správny, no nehla som veľmi otáľať. Bolo to stále lepšie ako nečinné sedenie a čakanie na ostatných.

„Hurá na nákupy," povedala som bez štipky nadšenia a vybrala sa za Vasilom.