Electus - Mágovia rodu Canus

25. Kapitola

Vasil prikývol.

„Dobre," usmiala sa mama, „mám totižto pre teba dôležitú úlohu. Potrebujem, aby si z neho vybral zopár kameňov a naskladal ich do kruhu, rozumieš?"

Vasil sa postavil do pozoru a mame zasalutoval s oznámením:

„Áno. Spravím presne to, čo odo mňa žiadaš."

Mama sa usmiala a Vasil sa naradostene rozbehol k potoku. Keď Vasil zmizol pod kopcom, Adriána sa nahnevane oborila na mamu.

„Načo si mu povedala, aby niesol tie kamene?"

„Na oheň. Dáme ich do kruhu a potom..."

„Pf, zbytočné," odbila ju Adriána.

Mama sa na ňu zamračila.

„Čo? Je to pravda! Načo budeš robiť okolo ohňa kamene? Veď sa nechystáme ho založiť a utiecť preč. Zbytočne ho zmorduješ."

„Lenže deťom treba už od mala vštepovať do hlavy, ako správne zakladať oheň."

„Nebuď smiešna. Je to zastaralé!"

Prevrátila som oči stĺpikom. Tie ich názory. Každá z nich chce preňho len to najlepšie, no väčšinou sa nezhodnú na jeho výchove. Adriána by ho len celý deň učila, mordovala, dirigovala a nútiila ho jesť zdravé jedlo, ktoré mu dodá veľa sily. Mama naopak, verí, že vzdelanie je síce dôležité, no netreba s ním preháňať. Taktiež nemá nič proti sladkému ak sa je v normálnom čase a v primeranom množstve. Zatiaľ, čo Adriány si nikdy nepotrpela na bezpečnostné opatrenia počas tréningoch, mama na nich bola niekedy až závislá. Chudák Vasil, raz sa z nich tak doplietol, že celý deň trucoval vo svojej izbe a plakal, pretože obe chceli od neho niečo iné.

Peter ma jemne chytil za ruku a pošepol mi:

„Vypadnime odtiaľto. Začína tu byť trochu dusno."

Prikývla som a nechala sa ním viesť do lesa. Prudko ma vtiahol medzi stromy a z plného hrdla sa zasmial, keď som zjojkla. Pošúchala som si boľavé líce a škaredo sa pozrela na malý, no za to ohybný konárik, ktorý ma práve šľahol po líci.

„Tak ideš?" spýtal sa ma a s úsmevom sa ku mne obrátil.

„Alebo sa nebodaj bojíš?"

Stále chodil tvárou otočenou ku mne a chrbtom k smeru cesty. Očkom som mrkla pred neho. V duchu som sa zachechtala.

„Nie som si istá či som to práve ja, kto by sa mal báť," zapriadla som.

Peter sa na mňa nechápavo pozrel, no stačilo mu urobiť dva kroky vzad a hneď pochopil, na čo myslím. Noha sa mu pošmykla na slizkom kameni a už by sa aj zvalil do obrovského bahna, no v poslednej sekunde spravil premet a dopadol na nohy. Avšak nikto nečakal, že to bahno, do ktorého tak úžastne čľapol celou váhou bolo také hlboké.

Vybuchla som do smiechu, keď sa Peter doň ponoril až po kolená. Skepticky sa na mňa pozrel.

„Ha, ha, ha. Veľmi smiešne. To si mi nevedela povedať, že mám za sebou bahno?"

„Veď... Nikto... Ti...Nekázal..." hovorila som cez záchvaty smiechu, ktoré ma chytili zakaždým, keď som sa naňho pozrela.

„Len sa nezadus," povedal a zamračil sa na mňa.

„Pre... Prepáč, ja sa... Už nebudem smiať," zakoktala som a naozaj sa snažila upokojiť.

Utrela som si slzy, ktoré mi od smiechu vytryskli a lamentovala nad tým, ako ho odtiaľ asi dostať bez toho, aby som skončila rovnako ako on. Peter si medzitým snažil pomaly kliesniť cestu ku mne, no z jeho napätého výrazu som usúdila, že to nie je vôbec jednoduché. Posúval sa iba po malých centimetroch Avšak, nie všade bolo bahno rovnako hlboké a zopár krát sa mu stalo, že jednou nohou zapadol až po pás. Neviem či som ho niekedy videla viacej rozzúreného a smradľavého.

Konečne som našla dostatočne hrubú palicu, aby som mu pomohla. Rýchlo som ju schmatla a už ju podávala Petrovi, aby sa mal o čo zachytiť. No Peter bol príliš ďaleko na to, aby som naňho dosiahla s úbohým kúskom drievka. Skúsila som to ešte raz. Teraz sa už jej chytil prstami, no ruky mal celé od smradľavého bahna, a tak sa mu na tej palici pošmykli.

„Niečo dlhšie si nenašla?" zavrčal na mňa, akoby to bola moja vina, že tam zapadol.

Odtiahla som palicu a od zlosti ju pevne chytila do rúk.

„Ja ti nemusím pomáhať, Peter! Je to len moja dobrá vôľa, že tu teraz stojím a lamentujem, ako ťa asi odtiaľ dostať. A ak pomoc nepotrebuješ, povedz mi to rovno! Ja sa veľmi rada vyparím a pôjdem svojou cestou."

Na to som sa otočila, zahodila palicu a pobrala sa naspäť do tábora.

„Nie, nie, tak som to nemyslel! Pandora, vráť sa! Ja som sa tu zasekol. Nedokážem sa pohnúť! Pandorááá!" počula som ako kričí, no ignorovala som ho.

Vyšla som hore a schovala sa pod kopcom z opačnej strany. Čo najpohodlnejšie som sa usalašila za stromom a oprela sa oňho. Samozrejme, že ho tu nenechám. Čo ak naozaj niekde zapadne? Nemôžem vedieť, kde ten idiot stúpne. No on o tom vedieť nemusí.

Netrvalo dlho a Zorov hlas sa opäť ozýval po celom lese:

„Arabelka, prosím! Naozaj sa odtiaľ nedostanem! Počuješ?!"

Mlčala som. Začínala som byť zvedavá, čo všetko je schopný povedať a nasľubovať, keď je v tiesni. Zatiaľ to bol iba slabý odvar. Počkám si na niečo zaujímavejšie.

„Dobre, ako chceš! Skončili sme s tým tvojím prekrásnym mierom! Počkaj, keď sa odtiaľ dostanem!" kričal napajedene.

Urobila som si lepšie pohodlie. Zdá sa, že to bude nadlho.

„Hneváš sa na mňa?!" opäť zakričal.

Mlčky som sa usmiala. Zábava práve začína.

„Nebodaj ide o tú skoro pusu?"

Natiahla som krk. Povedal to tak ticho, že som ho skoro ani nepočula.

„Ešte stále sa na to hneváš?" neveriacky zakričal.

„Dobre, možno som to nemal predstierať, no uznaj, že bolo zábavné ťa sledovať, ako si počínaš pri záchrane môjho života."

Po tejto vete som vystrelila na nohy.

„Čo si predstieral?!"

Peter chvíľu blúdil pohľadom, kým ma našiel. Na moju otázku sa len lišiacky uškrnul. Nič však na to neodvetil. Možno ani nedúfal, že som tak blízko.

Podišla som k nemu. Už mi bolo jasné, prečo tak panikáril. Bol už ponorený skoro po plecia. Prekrížila som si ruky na hrudi.

„Prečo si to urobil?"

„Ťažká otázka Arabelka."

„Nie, je to primitívna otázka. Dokonca aj na teba."

„Nemusím sa ti spovedať s mojimi myšlienkovými pochodmi."

„Práve teraz na výber akosi nemáš," odvetila som mu a významne sa pozrela na krk, ktorý mu vytŕčal spod bahna.

Peter, keby mohol, tak by sa určite nervózne zahniezdil, no v tejto chvíli mohol byť rád, že vôbec zvláda dýchať.

„No vieš..."

„Tak von s tým!" netrpezlivo som skríkla.

Nechcela som ho nechať utopiť sa, no vedela som, že je to zároveň jedinečná príležitosť vydolovať z neho všetky dostupné informácie. V duchu som sa uškrnula. Vynašla som nový spôsob mučenia.

„Ja... Myslel som si, že..."

Nestihol to ani dopovedať, keď ho niečo stiahlo dole. Stihol iba hlasno skričať a už ho nebolo.