Electus - Mágovia rodu Canus

115. Kapitola

    Vír čo najtichšie pristál neďaleko otcovho tábora, ktorý sme videli z výšky. Peter rozpustil vír. Skontrolovala som si už prázdne nádobky vo vreckách a zúfalo sa pozrela pred seba. Slnko sa už lesklo na horizonte. Cítila som jeho teplé lúče, ktoré však už nestačili zahriať chladnú zem čakajúcu na príchod zimy. Skoro všetko lístie už opadalo. Sem-tam ešte nejaký suchý lístok sa naivne držal na konári, no väčšina z nich bola rozfúkaná po lúke všade okolo nás. Fúkal krutý studený vietor.

Nikdy by mi nenapadlo, že raz pôjdem otcovi rozkázať, že musí okamžite prestať s tým, čo robí, pretože je v smrteľnom nebezpečenstve. To je irónia! On sa ma snažil udržať v bezpečí celých pätnásť rokov a nevyšlo mu to. Dnes je to presne naopak. Teraz on potrebuje zachrániť, avšak nie som si úplne istá, či si to vôbec uvedomuje.

„Ideme?" opýtal sa ma Peter s obavami.

Prikývla som a vytvorila na tvári kostrbatý úsmev. Nevidela som svojho otca vyše mesiaca, ale inak je všetko v najväčšom poriadku. Ktovie ako veľmi sa odvtedy zmenil? Všetci štyria sme sa pobrali do tábora. Už z diaľky nám prišiel nejaký tichý. Julián sa zamračil. Bojazlivo sa poobzeral na všetky strany, akoby mali zrazu zo všetkých kríkov vyskočiť po zuby ozbrojení muži. Nečudovala som sa mu. Aj ja som mala čudný pocit, že niečo nie je v poriadku.

Keď sme vstúpili do tábora, privítali nás iba dohárajúce ohne a prázdne stany. Nikde nebolo ani duše. Hrozný pocit, ktorý som cítila v hrudi sa stále stupňoval. Akoby mi niekto na ňu položil ľadové závažie. Skoro som nemohla dýchať. Zrýchlila som krok. Niečo v hlave mi našepkávalo, že takto to byť nemalo.

„Váu, tábor duchov," predniesol Peter dramaticky.

„Pre... Prestaň. Čo ak je to pasca?" vystrašene pípol Julián.

„Už iba na teba," podráždene zašomral.

„Alexa!" skríkol natešene Vasil.

Pozrela som sa smerom, ktorým Vasil trielil a naozaj. Medzi stanmi pri ohni sa rozprávala mama s Alfonzom. Tvárili sa vážne. Pri začutí svojho mena sa napäto obzrela, no keď videla, že sme to my, výrazne jej odľahlo. Nadšene ho vystískala a išla nám aj s nervóznym Alfonzom oproti.

„Kde sú všetci?" vychŕlil Peter nedočkavo.

„Práve teraz mi o tom Alfonz rozprával," odvetila mama a naznačila Alfonzovi, že má slovo.

Alfonz mĺkvo prikývol a tichým chrapľavým hlasom začal vysvetľovať:

„Uniesli Severína."

„Čože?!" skríkli sme všetci traja naraz.

„Kde?" nechápala som.

„Počas mierovej konferencie. A vraj sa aj Štefan stratil," doplnila ho mama.

Alfonz vážne prikývol.

„Nemám ani poňatia, ako sa to mohlo stať. On je mocný mág. Neporazil by ho len tak hocikto. Keď som tam prišiel, neboli tam ani stopy po boji. Vzduch však bol presýtený mágiou."

Vyschlo mi v ústach. Nie! Nie! Nie! To nemôže byť pravda! Ona... Obraz Lýdie ako odchádza z trónnej siene napraviť všetko tak, aby bolo po jej, však teraz vytrvalo svietil v mojej hlave a nenechal sa ničím utlmiť. Toto celé bola iba moja vina. Zahryzla som si do jazyka a sklonila hlavu, aby som zakryla slzy, ktoré sa mi z ničoho nič dostali nebezpečne blízko ku kraju a hrozilo, že sa vylejú v plnom prúde. Avšak potom ich už nezastavím. Alfonz si to buď nevšimol, alebo to ignoroval, pretože ďalej pokračoval v zlých správach:

„Po tomto incidente sa generáli v oboch Spoločenstvách rozzúrili a trvali na útoku, ktorý sa koná dnes ráno."

„Čiže všetci vojaci sú..."

„Na bojisku," dokončil Peter za Juliána.

„Na čo tu potom všetci čakáme? Musíme ich zastaviť!" skríkla som na nich.

Mama ma chytila za zápästie skôr, než som mohla čo i len spraviť krok.

„Myslíš si, že je to také jednoduché?! Nemôžeš zastaviť tisíce mužov rútiacich sa oproti sebe len tým, že sa tam zjavíš! Potrebuješ si získať ich pozornosť! Musíme ich od seba oddeliť!" tĺkla mi do hlavy.

„Ale ako?!" frustrovane som na ňu skríkla.

„Práve sme sa o tom s Alfonzom rozprávali," pokojne pokračovala.

„A?"

Mama si sťažka vzdychla.

„Nedá sa to," odvetil za mamu Alfonz.

„Poznám iba dvoch ľudí, ktorí dokážu ovládať takú masu ľudí. Lenže ani jeden z nich tu teraz nie je prítomný."

„Možno... Možno by tu jeden spôsob ešte bol," zamyslel sa Julián.

Všetci sme sa naňho prekvapene pozreli. Eminus sa až prestrašil, keď zistil, ako sme naňho upriamili pohľady.

„Teda... Ja..."

„Hovor, Eminus!" vyzval ho Alfonz nedočkavo.

„Čo... Čo keby sme to spravili takto?" opýtal sa nás Julián a začal nám vysvetľovať svoj plán.

„Beriem späť všetko, čo som povedal. Bol to hlúpy nápad. Vráťme sa jednoducho späť a zabudnime na to," bedákal Julián.

Prevrátila som očami a dobrácky ho drgla do pleca.