Electus - Mágovia rodu Canus

59. Kapitola

Adriána sa mlčky dívala pred seba zahĺbená v spomienkach. Bolo mi jej ľúto. Dobre som vedela, čo bolo medzi ňou a Maxom. Dokonca som ju aj upodozrievala, že ho ešte stále má v kútiku duše rada. Mala sklenený pohľad, ktorý ešte dlho upierala na miesto, kde zrejme dopadli.

Odrazu sa mi zakrútila hlava. Zatackala som sa a nebyť Petrovej ruky, ktorá ma pevne zvierala okolo pása, určite by som už dávno stratila rovnováhu a spadla na zem. Hlava ma z nepochopiteľných dôvodov bolela. Pred očami sa mi zahmlievalo.

„Arabelka, si v poriadku?" ustarostene sa ma spýtal Peter, no ja som ho počula ako z diaľky.

Neprítomne som prikývla. Už aj ten pohyb ma stál veľa námahy. Mala som čo robiť, aby som mu neomdlela v náručí. Začervenala som sa nad touto myšlienkou. Nie! To ani náhodou! Pandora, neopováž sa teraz odpadnúť, inak ti to ten arogantný idiot bude vyhadzovať na oči do konca tvojho života!

„Si zranená!" prestrašene skríkla mama, čo Adriánu donútilo vrátiť sa späť do prítomnosti.

Peter sa na mňa pozrel, akoby ma videl prvýkrát v živote. Prezeral si tvár, no zrejme nič nevidel, preto skĺzol pohľadom nižšie až sa nakoniec zastavil na mojej nohe. V očiach sa mu niečo mihlo, no nedokázala som to identifikovať. Nech to bolo čokoľvek, zmizlo to tak rýchlo ako to to prišlo. Pravdepodobne už začínam blúzniť. Adriána sa zamračila na stále krvácajúcu ranu. Rýchlo požiadala Petra, aby prevzal riadenie. Hoci bola vyčerpaná, priložila ruky k rane a začala ju liečiť.

Pocítila som jemné šteklenie. Akoby sa mi do nohy zapichávali drobé ihličky a plátali mi celú ranu. Bol to zvláštny pocit. Zo začiatku to neskutočne bolelo. Podvedome som zaťala nechty do maminých rúk, ktoré vystriedali Petrovu náruč. Potom odrazu akoby sa do mňa dostával príval novej energie. Cítila som sa silnejšia. Mocnejšia. Nič na svete by ma v tej chvíli nepremohlo. Cítila som sa ako v extáze. Uvoľnila som sa a nechala sa opájať Adriáninou silou.

Vtom prestala. Otvorila som oči. Opäť som normále videla. V nohe mi už vôbec nepulzovalo tak, ako pred tým. Pozrela som sa na ňu a nemohla uveriť vlastným očiam. Namiesto krvácajúcej rany sa mi cez celé lýtko tiahla jedna obrovská jazva. Prekvapene som zhíkla.

„Toto ma musíš..."

Nedokončila som, pretože vír sa odrazu prudko naklonil na stranu. Zvýskla som. Všetci sme vrhli pohľad na Petra. Vyschlo mi v ústach. Petrove oči sa už-už prevracali stĺpikom. Adriána s Vasilom ho rýchlo pridržali, aby nespadol. Prerušili jeho spojenie s vírom, ktorý sa začal nekontrolovateľne rútiť dole.

Počula som, ako Julián vrieskal ako najatý a Adriána nadávala ako starý námorník. Mama sa jej snažila čosi povedať, no cez poryvy vetra ju nebolo dobre rozumieť. Prudko sme narazili do korún stromov. Svet sa mi zmenil na kolotoč. Rukami som si chránila hlavu a popri tom sa snažila zmierniť pád. 

   „Pan, si v poriadku?" ozvala sa mama vystrašene.

Zastonala som. Netuším či to malo byť áno, alebo nie. Jednoducho som jej dala najavo, že ešte stále dýcham na tomto svete. Pomaly som otvorila oči. Chvíľu trvalo, kým sa mi obraz dal do poriadku a videla iba jednu maminu ustarostenú tvár. Pohýbala som rukami a prevalila sa na bok. Mama ma pridržala a nakoniec mi pomohla posadiť sa.

Zmätene som sa obzerala po čistinke v lese, ktorá sa jemne leskla v zapadajúcom slnku. Boli sme tu všetci. Unavení. Špinaví. Strhaní. No ešte stále živí.

„To bola tá... Tá... Tá najväčšia šia... Šialenosť..." koktal Julián.

Videla som, ako sa mu pletie jazyk a splieta dve na tri. Bolo také zábavné pozerať sa, ako sa snaží pospájať všetky slová do jednej súvislej vety.

„Čo sa stalo? Zbavili sme sa ich?" spýtala som sa napäto.

Mama mi už chcela odvetiť, keď jej Vasil vyčerpane skočil do reči. Mám z neho dojem, že aj keby umieral, nenechal by si ujsť príležitosť rozpovedať nejaký zážitok.

„Odrazu bolo počuť hlasné bum! Celou oblohou sa prehnal obrovský výbuch. Náš vír vybuchol v obrovskej explózii. Škoda, že si to nevidela, Pandoka. Svetlo sa pomaly vytrácalo a mizlo, akoby sa tam nikdy nič nestalo. Mysleli sme si, že je po nich, no potom som zbadal na oblohe malú škvrnku, ktorá sa neskutočne rýchlo rútila k zemi. Aďka povedala, že to boli oni a že budú teraz chodiť po celom lese, dokým nás nenájdu."

„Pochybujem," odvetila som mu na to, „Adriána si ťa iba doťahovala. Veď ani netušia, kde sme!"

Obrátila som sa na Adriánu, aby mi to potvrdila, no tá iba odvrátila tvár.

Náhle sa niekde zďaleka ozval praskot vetvičiek. Hneď po ňom búrlivý prúd nadávok a nespočetne veľa stonov. Oči sa mi rozšírili do zdeseného výrazu. Zatajila som dych. Neverila som tomu. V hlave sa mi opäť vynoril obraz padajúcich siluét a ich strašné výkriky.

Mama ma rýchlo stavala na nohy. Všimla som si, že ostatní robia to isté. Adriána vyskočila s takou energiou, akoby pred chvíľou vôbec nemala za sebou namáhavú cestu vírom a boj na život a na smrť. Jastrabími očami sa zahľadela do lesa, odkiaľ prišiel praskot. Peter sa oťapene opieral o strom. Bolo nad slnko jasnejšie, že on nikde tak skoro bežať nebude.

„Vypadnime!" súrila mama Adriánu.

„Počkaj!" skríkla unáhlene a schytila mamu za lakeť.

Spýtvo sme sa na ňu pozreli. Vasil neustále behal pohľadom do lesa pripravený kedykoľvek vziať nohy na plecia.

„Rozdelíme sa," odvetila Adriána pokojne na naše spýtavé pohľady.

„Nemyslím si, že by..." skúsil Peter, no tá ho umlčala jedným ostrým pohľadom.

„Nemáme čas sa dohadovať. Pôjdu po mne."