Electus - Mágovia rodu Canus

86. Kapitola

„Ona... Ona... Aďka... Povedala, že keď budeme bývať medzi ľuďmi... Tak... Tak, že nebudeme môcť..."

„To nemyslíš vážne!" zhrozila som sa.

Vasil sa znova rozplakal. Objala som ho. Nevedela som, čo na to povedať. Prečo by Adriána niečo také hovorila? A ešte jemu! To nemajú dosť času riešiť to po tom, čo dokončíme našu úlohu? Meč v mojej ruke sa jemne zachvel a opäť prehovoril:

„Poď bližšie, Electus."

Nemala som ani poňatia, čo to znamená. Nateraz som to však nechala plávať. Vasil bol predsa len dôležitejší. Utrela som mu slzy a donútila ho postaviť sa. Nemala som ani potuchy ako dlho sme boli preč, pretože moja hodinka bola ešte stále zaseknutá a Vasil nemal žiadnu.

Mlčky sme kráčali a ja som mohla len dúfať, že tá cesta, po ktorej kráčame je správna. Po neskutočne dlhej chvíli som počula vzdialené hlasy. Tentokrát som ich však spoznala. Chytila som Vasila pevnejšie a zrýchlila som. Hlasy sa rozliehali po celom okolí. O chvíľu som spoznala v diaľke Petrovu bielu košeľu. Pridala som do behu, keď odrazu Vasil prudko zastavil. Obrátila som sa naňho. Vasilovi sa opäť po lícach kotúľali slzy ako zrnká hrachu. Nahlas zasmrkal. Kľakla som si k nemu a pozrela som sa mu do očí.

„Ja tam nechcem ísť. Aďka sa bude na mňa hnevať."

„To nebude," uisťovala som ho.

„Bude," zasmrkal.

„Vasil, prosím," presviedčala som ho, „každý sa o nás tam už bojí."

Vasil však tvrdohlavo pokrútil hlavou. Bol tvrdohlavý ako mulica. V duchu som zaúpela. Samého ho tu nechať nemôžem. Ešte by opäť niekam utiekol. Pozrela som sa na biely fliačik v diaľke. Určite to bol Peter. Bola som si tým na sto percent istá. Kolieska sa mi v hlave otáčali jedna radosť. Nemala som ani poňatia, ako ho môžem skontaktovať na takú obrovskú vzdialenosť. Keby som začala kričať, určite by ma nepočul. Hlas som v podstate stratila už iba počas hľadania Vasila.

Odrazu som zacítila, ako ma jeho chudé rúčky objali. Hnedé kučery ma pošteklili na brade.

„Tvoja mamka je dobrá. Ona na teba nikdy nekričí a ešte ťa učí, ako sa rozprávať bez slov."

Opäť zafňukal. Usmiala som sa nad tým, ako pomenoval telepatiu. Vždy vedel nájsť veľmi zvláštne a svojské pomenovanie pre všetko, čo ho v živote postretlo. Bolo to niečo, čo... Odrazu sa mi v hlave vynoril nápad. Pozrela som sa na biely fliačik. Bol odo mňa vzdialený niekoľko desiatok metrov. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly vydýchla. Len sa sústreď Pan. Ty to dáš! Dala si to už z päťmetrovej vzdialenosti. Aký problém môžeš mať z deväťdesiatich metrov?

Prižmúrila som oči a sústredila som sa na jeho siluetu. Dlhú chvíľu som rozmýšľala, čo také mu povedať. V prvom rade nič dlhé, pretože rada by som mu to poslala ešte dnes a v druhom rade nič nevýstižné, pretože druhú správu by som mu určite do hlavy nenatrepala.

Keď som vo svojej hlave konečne poskladala zmysluplnú vetu, sústredila som sa najviac, ako som len vedela. Cítila som, ako moja myšlienka pomaly vychádza z mojej mysle a mieri do tej jeho. Na čele sa mi objavili kropaje potu. Hrozne ma to znervózňovalo, no neodvážila som ani mrknúť zo strachu, že to pokazím a budem sa musieť snažiť odznova. V hlave som si počítala posledné metre. Päť... Štyri... Dva...

Odrazu moja myšlienka zastala len pár centimetrov od jeho mysle a nechcela sa posunúť ďalej. Nechápala som to. Vystrela som sa, zatla čeľusť a zo všetkých síl som sa snažila ju vopchať do tej jeho dutej makovice. Vždy sa však akoby trochu odrazila. Akoby jeho myseľ niečo chránilo. Zanadávala som v duchu. Peter, ja ťa asi pre tvoju perfektnú ochranu raz zabijem.

„Vlez tam!" napajedene som zašepkala.

Cítila som, ako Vasil zvedavo zdvihol hlavu. Ja som však nemala čas odpovedať mu. Mala som plnú hlavu starostí s ním. A to myslím doslova. Náhle sa bariéra konečne prelomila a moja myšlienka ako šíp vtrielila do ciela. Uvoľnila som sa. Kropaje potu mi stekali po spánkoch. Ja som však bola spokojná. Dokázala som to! Ja, Pandora Nocteová, som dokázala telepatiu na väčšiu vzdialenosť než niekoľko centimetrov! A dokonca som aj prelomila bariéru! Oh, mama bude na mňa hrdá.

Z tela sa mi náhle uvoľnila všetka energia. Dostala som závrat. Rýchlo som sa podoprela rukou o obhorený kmeň, aby som nespadla. Dobre som poznala tieto náznaky. Až príliš. Teraz mi bolo úplne jasné, ako som prelomila tieto bariéry. V podstate som použila telepatiu s langvinistikou zároveň! To je úžasné!

Biely fliačik zastal. Zazdalo sa mi, že sa otočil naším smerom. S námahou som sa postavila a nadšene mu zakývala oboma rukami, aby ma spozoroval. Tuším sa pohol k nám. Usmiala som sa. Očkom som mrkla na Vasila, ktorý sa ma ešte stále držal okolo pása ako kliešť. Naraz jeho celé telo stuhlo a oči uprel hore na oblohu. Pozrela som sa, na to isté miesto. Vyschlo mi v ústach. Vzduchom si k nám razili cestu niekoľko ohnivých gúľ.

„Bež!" skríkla som na Vasila.

Ten však už mal dobré dva metre náskok. Počkal na mňa, kým ho chytím za ruku a spolu sme sa dali do nebezpečného šprintu pomedzi padajúce ohnivé meteority.

„Veľmi vtipné, Peter! Teraz nie je čas na tréning!" kričala som za ním, no salva neprestávala.

Odrazu sa pred nami spravila obrovská ohnivá bariéra. Rýchlo som stiahla Vasila dozadu.

Bolo to impozantné dielo. Ešte nikdy som nevidela, aby spravil z ohňa niečo tak výnimočné. Bariéra sa pomaly zväčšovala a začínala nás obklopovať. Rýchlo som schmatla Vasila za ruku a trielila k asi metrovej medzere. Našej jedinej šance na útek z tejto rozpálenej vyhne. Vtedy som však zastala. Biela šmuha, ktorú som len donedávna videla sa zmenila na vysokého svalnatého muža v bielej košeli a arogantným úsmevom. Za ním som rozpoznala ďalšie siluety oblečené v sivých uniformách. Podvedome som stiahla Vasila za chrbát a trasúcou rukou vztýčila meč oproti mužovi. On však robil, akoby to ani nevidel. Bez okolkov vkročil do bariéry a jediným pohybom ju celú uzavrel. Boli sme v pasci. A Max sa na tom zrejme náramne zabával.