Electus - Mágovia rodu Canus

87. Kapitola

* * *

Všade vládol chaos. Vojaci vyskakovali z čiernych terénnych áut a začali vykladať suroviny, stany a zbrane. Slnko už bolo vysoko nad obzorom a poriadne pripekalo na spotené tváre mladých mágov.

Zdalo sa, že vojaci sú všade. Väčšina stanov už bola postavená. Stále však mal každý plno práce. Generáli štekali rozkazy na každého, koho videli s prázdnymi rukami. Všetko muselo byť pripravené do dnešného večera. Nikto si nemohol dovoliť urobiť nejakú chybu. Nikto by sa neodvážil čeliť hnevu Hlavného mága.

Ten teraz predstavoval jediného človeka v okolí, ktorý stál na mieste a sledoval ruch naokolo. Všímal si všetko do najmenších detailov. Sledoval precíznosť práce vojakov. Ich energiu a silu. Cítil to skoro z každého vojaka, ktorý mal tú kuráž sa mu pozrieť do očí. Mlčky sledoval, ako vztýčili čiernu vlajku, na ktorej bol z jednej strany vyobrazený tiger, na druhej vlk. Nadchýnal sa pri pozorovaní nekonečných radov čiernych stanov, olemovaných zlatými erbmi jeho Spoločenstva.

Mlčky zatínal a uvoľňoval čeľusť. V poslednej dobe to robil skoro stále. Zo zadumania ho vyrušili kroky. Otočil sa a zamračil.

„Pane," zasalutoval mu veliteľ.

„Prečo si opustil svoje miesto?!" vyštekol naňho.

Veliteľ sa zháčil.

„Prišiel som vás požiadať o drobnú prestávku, pane. Vojaci sú vyčerpaní."

„Nech pokračujú. Ešte to nie je hotové."

„Lenže morálka..."

„Nemáte dosť veľkú autoritu medzi vojakmi, aby ste si ju udržali?! Vydržia! Ja nikdy nemám prestávku," zlostne ho prerušil Hlavný mág.

Veliteľ s pochopením prikývol. Zasalutoval na pozdrav a odišiel.

Severín si nemohol nevšimnúť tváre mladých vojakov, ktorí mlčky naňho zízali. Spražil ich takým ľadovým pohľadom, že už po pár sekundách sa rýchlo pustili do svojej práce. Mlčky hľadel, ako pracujú. Z vrecka si opatrne vybral malú zlatú retiazku. Vložil si ju do dlane. Nebola v podstate ničím výnimočná. Jediné, čo tam dominovalo, bolo malé zlaté A. Našiel ju raz v Pandorinej izbe. Netušil, ako k nej prišla, no opatroval ju ako oko v hlave. Severín opäť zaťal čeľusť. Sľúbil, že sa pomstí. A urobí to zajtra ráno. Hoci by mal sám bojovať proti celému Spoločenstvu Svetlých mágov. Nebude mať pokoj, dokým nezrazí Štefana na kolená a nedonúti ho zaplatiť za bolesť, akú mu spôsobil.

„Bez prestávky," zašepkal si sám pre seba.

Opatrne si vložil retiazku naspäť do náprsného vrecka svojho saka a s očakávaním vyčkával ráno.

„Pane," začul hlas za chrbtom.

„Čo teraz?!" zavrčal na desiatnika.

Ten sa pod jeho pohľadom scvrkol.

„Máte návštevu," odvetil naoko pokojne, no Severínovi jeho trasúci sa hlas neušiel.

„Vyhoďte ju! Nechcem nikoho vidieť."

„Ale on hrozne dobiedza."

„Neviete si poradiť s jedným mágom?!"

Desiatnik prikývol, že rozumie. Zasalutoval a otočil sa na odchod, keď doňho vrazila statná postava prenasledovaná piatimi ďalšími mužmi.

Severín naňho hodil zlostný pohľad. On mu ho s neveľkou námahou opätoval. Hlavný mág zdvihnutou rukou zastavil vojakov, ktorí by sa naňho o pár sekúnd vrhli ako dravé vlky na svoju korisť.

„Ty asi nechápeš, čo znamená, keď ti Hlavný mág Spoločenstva Temných mágov povie, aby si vypadol," zavrčal.

„Šetri si dych, Severín. Nikam sa nechystám," odvetil mu na to Alfonz a usmial sa.

„Aj ja ťa rád vidím, kamarát," dokončil.

Severín sa od neho odvrátil.

„Vypadni!"

„Dovoľ mi sa s tebou pozhovárať."

„Niet o čom."

Cítil, že sa Alfonz potmehúdsky uškŕňa. Dnes musel mať nezvyčajne dobrú náladu.

„Medzi nami je vždy o čom. Ale to ty vieš."

„Nemám náladu."

„Všimol som si. A tiež som si všimol, že v poslednom čase ju nemáš nikdy."

„Mám ťa nechať odviesť z tohto tábora ako najväčšieho trestanca?!"

„Môžeš to skúsiť, ale potom sa nič z toho nedozvieš."

Severín sa k nemu otočil s nadvihnutým obočím.

„Čo chceš?"

„Aby si ma konečne počúval!"

Severín naňho chvíľu mlčky hľadel.

„Časy sa zmenili."

„Nič sa nezmenilo. Iba ty."

„Tak to už vyklop!" zrúkol naňho Severín.

„Nemám na teba čas celý deň," dopovedal ľadovo.

„Vieš Severín, ty si vždy šiel za svojimi cieľmi a ambíciami. Dokonca aj v mladosti. Nikto ťa nikdy nedonútil urobiť niečo, čo si ty sám nechcel urobiť. Bol si tvrdohlavý, neochvejný vo svojích názoroch," Alfonz sa naňho smutno usmial, „ako dieťa, ktoré vidí svet iba z jedného uhla a stačí mu to. Nepotrebuje sa pozerať naľavo či napravo, vidí iba svoj cieľ a za ním ide."

„Kam tým mieriš?" netrpezlivo sa spýtal Severín.

„Je načase dospieť a uvidieť svet taký, aký naozaj je. Bez nejakých čiernych okuliarov. Obzri si ho zo všetkých strán a porozmýšľaj, či ti za to stojí zničiť ho."

Severín sa naňho bez pohnutia díval a spaľoval ho nenávistným pohľadom. Od zlosti zatínal čeľusť. Alfonz sa naňho díval s malým úsmevom a čakal na jeho odozvu.

„Takže to je všetko? Išiel si sem takú diaľku, aby si mi povedal toto?! Aby si urážal moje schopnosti viesť Spoločenstvo? Čo je to za radu?! Očakával som od teba nejakú dobrú správu, no toto..."

Severín zmätene pokrútil hlavou. Alfonzovi zmizol úsmev z tváre.

„Nepochopil si to," smutne mu odvetil.

Severínovi potemnela tvár.

„Ale áno, pochopil! Len nemôžem uveriť, že práve ty mi ideš rozprávať o tom, že som ešte nevyrástol na funkciu, ktorú zastávam šestnásť rokov! To si sa rovno mohol pridať k tej Callidusovej!"

Alfonz sa mu otočil chrbtom a kráčal preč.

„Kam ideš?" spýtal sa ho Severín zmätene.

„Preč, samozrejme," odvetil mu cez plece.

„Dokým neporozumieš tomu, čo som ti povedal, nie je tu pre mňa miesto. A len tak mimochodom, tvoja hrdosť neutrpí, keď sa spýtaš, ako to v skutočnosti bolo."

Venoval mu jeden dlhý významný pohľad. Severín sa odvrátil. Alfonz mu kývol hlavou na rozlúčku a stratil sa v nekonečných radoch čiernych stanov.