Electus - Mágovia rodu Canus

116. Kapitola

„Vyjde to. Bol to dobrý nápad. Len by ma zaujímalo, ako ti niečo také napadlo."

Julián mykol plecami.

„Netuším. Jednoducho... Jednoducho som to vedel. Je to môj talent. Už asi od detstva. Vždy som vedel, že som zvláštny. Jedinečný."

Vasil zhíkol:

„Takže predsa si čudný!"

„To je niečo iné!" skríkol naňho.

„Môžte už konečne sklapnúť tam vzadu?" zavrčal Peter.

Usmiala som sa na jeho chrbát. Spolu s mamou sedeli na zemi v tureckom sede a snažili sa o zázrak.

„Pohnite si konečne!"

„Snažíme sa!" zamrmlal Peter a pohodlnejšie sa usadil.

„Vieš o tom, že dokým vy skončíte, tak..."

Odrazu sa lesom ozval hlasný zvuk trúby. Rozliehal sa po celom priestranstve. Alfonz nervózne vstal a nakukol dole pod zráz, kde sme mali perfektný výhľad na bojisko. Jeho tvár hovorila za všetko.

„Čas práve vypršal," odvetil Alfonz poblednuto.

Vstala som a pristúpila k nemu, aby som sa tiež pozrela. Vojská boli nastúpené na obrovskej lúke. A práve sa dali do zbesilého behu oproti sebe.

„Peter?" pípla som prestrašene.

V predných radoch sa ligotali farebné svetielka. Temní mágovia začínali zaklínať. Svetlí sa zastavili o čosi skôr a tiež začali formulovať svoje predlhé zaklínadlá.

„Mami?!" otočila som sa na ňu s prosbou v očiach.

Neodvetila mi. Oči jej pod zavretými viečkami splašene behali. Niečo si pre seba ticho šepkala. Neznelo to však ako zaklínadlo. Peter vyzeral rovnako. Bol však o čosi viac poblednutý.

Rovinou letela prvá salva zaklínadiel. O sekundu sa spustila druhá, hneď nato tretia a štvrtá. Všetky tieto ničivé záblesky sa vzniesli do oblohy a pomaly padali na druhú stranu. Keď sa však prvá vlna dostala do polovice, všetky zaklínadlá sa premenili na neškodný zlatý prach, ktorý pomaličky padal na zem.

Na rad prišli Svetlí mágovia, ktorí dokončili svoje zdĺhavé zaklínadlá. Zdvihol sa vietor. Mágovia vystrelili do vzduchu prúdy vody, ktoré počas toho zamŕzali na obrovské kusiská ľadu. Na Temných mágov sa rútila smrteľná smršť. Tiež však nedokázala prejsť neviditeľnou hranicou, ktorá náhle rozdelila lúku na dve polovice. Mágovia ostali zaskočení.

„Ono to funguje," zašepkal Julián.

„Vydrž. Ešte nevieme," upokojoval Alfonz jeho nadšenie.

Bol napätý ako struna na gitare.

Vtedy sa ktosi z Temných mágov postavil do čela, vytiahol meč a s krikom sa vrhol dopredu. Ostatní ho zbesilo nasledovali. Svetlí mágovia reagovali na ich odozvu svojím spôsobom. Zem sa zatriasla. Temní zastali. Lúka popraskala na nespočetne veľa častí. Svetlí ich obratne vytrhávali a ako nekonečné množstvo munícií, ich hádzali do nepriateľa. Temní sa rozpŕchli do všetkých strán. Chystali sa ich obkľúčiť.

Vtedy stred lúky preťalo ostré zlato-strieborné svetlo. Všetci zastali. Hrudy hliny, ktoré narazili na novo vytvorenú hranicu, sa veľkou silou odrážali naspäť k majiteľom. Obzrela som sa za seba. Peter zadýchane ležal vycapený na zemi. Hrudník sa mu namáhavo dvíhal. Mama sa na mňa vyčerpane pozrela. Bola bledšia než zvyčajne. Pod očami sa jej vytvorili tmavé kruhy.

„Vyšlo to?" opýtala sa zadýchane.

Pokrčila som plecami a ďalej sa dívala.

Ostré svetlo sa jasne rozdelilo na strieborný a zlatý lúč. Tie, ako sa dotkli zeme, sa pomaly zhmotňovali do obrysov. V zlatej žiare som začínala rozoznávať obrysy chvosta a dvoch hláv. Potom sa k nim postupne pridalo masívne telo a obraz úplnej skutočnosti dokončil hlasný rev a dlhé zavýjanie.

Zo strieborného lúča sa zasa pomaly formovalo vysoké telo s dlhými a štíhlymi nohami. Ešte sa ani nestačila zhmotniť, už sa Caballunicorn stavala na zadné a hrabala kopytami vo vzduchu. Jej roh pritom vydával nádhernú striebornú žiaru.

Usmiala som sa.

„Zdá sa, že Julián mal predsa len pravdu."