Electus - Mágovia rodu Canus

42. Kapitola

* * *

„Ja si nič rozmyslieť nepotrebujem!" zasyčal Severín príkro na Alfonza.

„Ale..."

„Tak som sa rozhodol a tak aj vykonám! Je to moje Spoločenstvo! Ja som zaňho zodpovedný, viem čo je preňho najlepšie a za všetky svoje činy ponesiem aj následky!" pokračoval napálene.

Alfonz naňho príkro pozrel.

„Nemiešaj láskavo svoju osobnú pomstu do záležitostí celého Spoločenstva! Chceš mať pomstu? Fajn! Nikto ti ju nezakazuje. No nezaťahuj do toho ľudí! Ak to spravíš, vzbúria sa proti tebe! Už teraz počuť zo všetkých strán frflanie a nadávky! Dokedy myslíš, že ich to bude baviť? Dávaj tomu..."

Severín náhle vyskočil z kresla.

„Kto na mňa nadáva? Povedz! Menovito!" zasyčal ľadovo prebodávajúc Alfonza.

Ten sa po tej otázke vystrel, akoby ho Severínove oči šľahli bičom. Mlčky tam stál a díval sa naňho skúmavým pohľadom.

„A čo ak ti to nepoviem?" spýtal sa Alfonz mierne.

Severínovi stvrdli črty tváre. Ľadovo sa pozrel na Alfonza a zaťal päste. Žily na krku mu navreli od potláčanej zlosti. Ostro prebodával Alfonza pohľadom. Trvalo mu pár dlhých sekúnd pokým sa upokojil aspoň natoľko, aby mu mohol povedať to, čo mal práve na jazyku.

„Tak potom si rovnaký zradca ako všetci ostatní v tomto prehnitom Spoločenstve," vypľul znechutene a bez obzretia opustil pracovňu.

„Kam ideš?" spýtal sa zmätene ešte stále obarený Alfonz.

„Kam asi? Za väzňom. Možno mi povie viac ako môj vlastný priateľ," tvrdo odpovedal ani sa naňho nepozrúc.

Alfonz ešte za ním niečo kričal, no ignoroval to. Nepotreboval ho. Nepotreboval nikoho. Vždy si vystačil sám a napriek Alfonzovej zrade, nič sa nemení. Pevným krokom, akoby sa ho ten rozhovor vôbec nedotkol, zamieril až na prízemie a potom rovno do telocvične, z ktorej sa nateraz stala vojenská základňa. Prijímali tam všetky správy od veliteľov jednotiek aj od hlavného veliteľa. Taktiež tam plánovali útoky a rôzne akcie. No a najnovšie bolo z toho aj dočastné väzenie pre obzvlášť vydarené návštevy.

Prudko schytil kľučku a celou silou rozrazil dvere. Muži z Hliadky, čo leda-bolo stáli hneď pri vchode, sa ako po zásahu bičom hneď narovnali ako dva rovné prúty a nemým kývnutím hlavy ho pozdravili. Severín nemal náladu riešiť ich zanedbávanie svojich povinností, hoci za iných okolností by ich trest určite neminul.

Celá telocvičňa sa zmenila na nepoznanie. Bol tam jeden obrovský stôl, na ktorom sa váľalo kopu máp, kružidiel, ceruziek, uhlomerov a trojuholníkov. Kde-tu sa povaľovali dve zabudnuté vysielačky a ešte nedopitá káva odvčera. Do toho všetkého neporiadku tam bola zasadená v rohu ešte jedna stolička, na ktorej sedela jeho väzeňkyňa.

Nikdy ju nemal rád, no teraz ju priam nenávidel. Bodaj by nie, keď všetko z čoho ju kedy podozrieval sa ukázalo ako pravda! Nahnevane si odfrkol. Ako som mohol byť taký slepý? Ako som mohol prehliadať všetky tie súvislosti? Osoba v kúte sa nenechala dlho prosiť, a presne tak ako očakával, obšťastnila ho pohľadom, ktorý by si určite odpustila, keby tu ešte pracovala. Našťastie, už je to dávno minulosťou.

Avšak teraz, keď sa pred ňu postavil a pozrel sa na jej hrdo vztyčenú tvár, v ktorej sa odrážal vzdor, zapochyboval. Ešte včera by ju najradšej zaškrtil holými rukami za to, čo všetko mu spôsobila. Vyspovedal by ju tak, že po tom, čo by s ňou skončil, by sa spamätávala ešte hodinu. Všetko by od nej zistil. Do poslednej udalosti. No teraz...