Electus - Mágovia rodu Canus

122. Kapitola

* * *

Severín sedel na posteli s rozkročenými nohami a hlavu si opieral o dlane. Nemo pozeral cez malé zamrežované okienko na slnko, ktoré sa blížilo k obedu. Pozrel sa na hodinky. Jedna hodina popoludní. Zavrel oči. Ani si nechcel predstaviť, čo to znamenalo. Vojna sa skončila. Po chrbte mu prebehol mráz. Neprestajne sa v spomienkach vracal naspäť do vily Tenebras. Do dôb, keď celý jeho život bol dokonalý. Kde nič nechýbalo. Pridržal si prstami koreň nosa a sťažka vzdychol. Keby tak mohol zabudnúť na prítomnosť a na to, čo napáchal.

Odrazu sa chodbou niesli kroky. Veľa krokov. Severín zbystril pozornosť. Odrážali sa od stien a narážali do jeho mohyly tichosti ako vybuchujúce salvy zaklínadiel. Vstal a podišiel k zamknutým dverám. Podľa krokov usudzoval, že ich tam môže byť aspoň desať. Vedel, čo to znamenalo. Podvedome si zahryzol do pery. Lýdia vyhrala. Zaťal päste. Znova. Kroky zastali pred jeho celou. Odstúpil od nich a vystrel sa v celej svojej výške. Aj napriek tomu, že mu zobrala všetko, čo mu bolo drahé, jeho na kolená nedostane. Môže sa snažiť akokoľvek chce, jej jedovatým slovám neuverí. Raz sa nechal zlákať do jej hry klamstiev a intríg. Druhýkrát takú chybu neurobí. Bude bojovať do posledného dychu. Za všetkých, čo zahynuli v boji. Za svoju rodinu.

Počul, ako tam nejaký ženský hlas vyslovuje zhluk nezmyselných slov. Až príliš známy hlas. Severín sa napäl. Je čas. V dverách niečo hlasno zaštrngotalo a mechanizmus otvárajúci dvere sa spustil. Za hlasného vrzgotu sa začali pomaly otvárať. Nečakal. Bleskovo natiahol ruku a celou silou odhodil neznámu postavu do steny oproti. Mrštne vybehol do chodby, kde sa naňho všetci šokovane pozerali. V mysli sa mu vytvoril obraz, ako každý z nich po jednom zamŕza na mieste.

Vtom mu do očí udrela známa tvár. Zarazil sa. To nie je možné. Ešte raz sa zahľadel do tej tváre, aby sa uistil, že je to iba nejaký prelud. Na jeho prekvapenie, nebol.

„Alfonz?" opýtal sa nechápavo, „čo... Čo ty tu robíš?"

Medzi tou haldou ľudí sa mu skoro opäť stratil. Jeho tvár zmeravená šokom a strachom sa náhle rozžiarila.

„Zachraňujeme ťa, samozrejme."

„Ale potom, kto..." Severín nedopovedal a zadíval sa na osobu, ktorú odhodil do steny.

Bola to Adriána, ktorá sa medzitým horko-ťažko stavala na nohy. Zadíval sa ešte raz do tváre všetkých okolo a zmätene pokrútil hlavou. Spoznával medzi nimi svojich mužov. Boli špinaví, vyčerpaní, no živí. Okrem nich však uvidel aj Svetlých, čo ho neskutočne miatlo. Alfonz sa uškrnul.

„To je pohľad, čo? Budeš si musieť na to zvykať," odvetil mu a potľapkal ho po pleci.

Severín sa naňho zmätene zadíval.

„Čo sa tam stalo?"

Alfonz sa zháčil.

„Rád by som ti to celé vyrozprával, ale je tu jedna osoba, ktorá si doslova nárokovala povedať ti to prvá. Takže, asi by som jej to mal umožniť."

„O čom to hovoríš?" nechápal.

„O tomto," povedal niekto za ním.

Oči sa mu rozšírili od prekvapenia. Ten hlas... Nepočul ho už dlhých osem rokov. Ruky sa mu roztriasli. To nie je možné. Strieľajú si z neho? Alfonz sa naňho výrečne pozrel a naznačil mu, aby sa už konečne otočil. Urobil tak a onemel od úžasu.

Pred ním stála ona. Opierala sa o stenu väznice a jej dlhé lesklé ebenové vlasy jej padali ako vodopád po chrbte. Oči farby nočnej oblohy sa jej šibalsky leskli. Na tvári jej hral šťastný úsmev. Vyzerala... Vyzerala ako prízrak. Ako dym, ktorého keď sa dotkne, tak sa rozplynie v hmle a celá ilúzia sa stratí.

„Izabela," zašepkal.

Na viac sa jednoducho nezmohol. Stála tam. Živá a zdravá akoby sa nič nestalo. Akoby všetky tie roky bol iba jeden veľký nezmysel.

„To je všetko čo povieš, keď uvidíš svoju ženu po ôsmych rokoch? Pekne!" odvetila mu na to s úsmevom.

„Ja... Ja... Myslel som si..."

Nestihol to ani dopovedať, keď sa mu hodila okolo krku. Ostal stáť ako obarený. Na chvíľu si myslel, že blúzni. Že je to úžasný sen, ktorý sa však rozplynie v okamihu, keď sa jej dotkne. Rozhodne by nebol prvý. Opatrne sa jej dotkol. Nič sa nestalo. Bola stále tam na jeho hrudi. Presne tam, kde patrila. Nežne ju vzal do náručia a silno objal. Ona mu to objatie opätovala. V očiach ho zaštípali slzy. Opäť. Teraz sa ich však nesnažil skryť. Nemalo to význam.

„Izabela," zašepkal znova.

Ani neveril, ako krásne môže znieť, keď opäť vysloví jej meno. Mal chuť ho opakovať stále dookola, dokým tomu skutočne neuverí. Alebo dokým sa nerozplynie v opare hmly.

Až po chvíli si uvedomil, že nie sú sami. Tá skutočnosť ho prebrala z eufórie, do ktorej tak náhle rád upadol a vrátila ho späť medzi chladné múry väznice. Odstúpil od nej. Po tvári jej tiekli slzy šťastia. Ukazovákom jej zablúdil k tvári a zotrel jej jednu zablúdenú kvapku. Chytila mu ruku do dlane, usmiala sa naňho a po mnohých rokoch ho opäť pobozkala. Svet sa s ním zatočil. Už zabudol ako chutil jej bozk. Bol vášnivý, túžobný a predsa taký krátky. Bol to len dotyk skutočnej slasti.

Odrazu si Alfonz odkašľal. Odstúpil od Alexi akoby dostal elektrický výboj a obrátil sa k starému priateľovi. Márne sa snažil zakryť radosť, ktorou práve teraz oplýval. Severínovi kútiky úst nebezpečne smerovali do niečoho, čo sa vzdialene podobalo úsmevu. Potrvá ešte dlho, kým si zvykne na tento znovuobjavený pocit. Odrazu zvážnel. Nevedel, čo zameškal, no musel vedieť všetky podrobnosti. Medzitým si všimol, že Adriána otvára ďalšie dvere, z ktorých vystúpil roztrasený Štefan. Obrátil sa na Alfonza.

„Čo sa to tam stalo? A chcem počuť všetky detaily."

Chcel, aby to vyznelo ako rozkaz, no aj on vedel, že to znelo príliš zamatovo, aby to mohol ktokoľvek pokladať za jeho hrôzostrašné príkazy.

„Nuž, milý Severín, máš toho veľa na doháňanie. Koniec koncov osem rokov je osem rokov. Ale začal by som pekne..." začal Alfonz, keď ho prerušil výkrik zozadu.

„Preberá sa! Preberá sa!" kričal ktosi.

Severín sa zamračil. Obzrel sa za Alfonza, no nikoho nevidel. Muži začali postupne uvoľňovať cestu. Prekvapene nadvihol obočie, keď k nim natešene pribehol malý hnedovlasý chlapec.

„Alexa! Aďka! Preberá sa!" zvýskol a naradostene objal Stantinovú.

Tá ho s úsmevom objala. Severín sa zarazil.

„Kto sa prebral?"