Electus - Mágovia rodu Canus

75. Kapitola

    Myslela som si, že už mu jednu vylepím, keď ma mama schytila za zápästie a prudko posadila naspäť do sedadla.

„Nejako na to prídeme, neboj sa. Čo máš tam ďalej?" spýtala sa ma a upokojúco mi stisla ruku.

Mala som im sto chutí povedať, že keď som až tak neschopná, nech zavolajú otca, aby im to zaklínadlo povedal a bude pokoj. Miesto toho som si iba nahnevane odfrkla a pozrela sa do papiera.

„Budete potrebovať tiež dýku, vytvorenú dychom ohňa."

Tam som sa zastavila a spýtavo sa pozrela na mamu a Adriánu.

„Lenže mi máme meč," povedala som.

„Takže si ho môžem nechať?" s nádejami sa spýtal Vasil.

Adriána pokrútila hlavou čím zmarila jeho preveľké nádeje.

„Najprv musíme zistiť či je vytvorený dychom ohňa," krotila ho.

Prehltla som.

„Ako to zistíme?"

Mama s Adriánou si vymenili pohľady.

„Podľa legendy zbraň, ktorá bola vytvorená dychom ohňa, bola ukutá ohnivým Svetlým mágom. Temný mág jej potom zaklínadlami zaručil pevnosť a nezdolnosť," vysvetlila Adriána.

„Nato, aby bola zbraň opäť ako znovuzrodená musí prejsť aspoň prvou časťou tejto výroby," dokončila mama a významne sa pozrela na Petra.

Peter sa hrdinsky usmial, dal si ruky za hlavu a prekrížil si nohy. Bolo to najatraktívnejšie a najpohodovejšie gesto, aké som uňho kedy videla.

„Žiaden problém."

...

„Ja ťa asi rozštvrtím!" zrúkla som na Petra.

„No tak som to asi už trochu prehnal!"

Bol naozaj vytočený. Chytil ma za ruku a pustili sme sa do bláznivého behu.

„A čo ostatní?!" kričala som cez poryvy vetra.

„Budú v poriadku. Nájdeme vodu a všetko bude opäť v poriadku."

„A kde chceš nájsť uprostred takejto pustatiny dostatočné množstvo vody?!" zúrila som.

Neodvetil mi na to. Pritiahol si ma bližšie a zrýchlil tempo. V duchu som zaúpela. Nechápem, čo to bol za nápad nechať toho idiota narábať s ohňom! Veď s ním nikdy nič poriadne nespravil! Stále iba predvádzal ten svoj trik s ohniskom. Inak ho v podstate ani raz nevyužil! Už ani nehovorím o tom, že Elementovka mu prisúdila iný živel.

Peter odrazu zastal. So stonom som doňho narazila.

„Prečo stojíš?!" zasyčala som naňho.

V žiare plameňov sa mi zaleskol jeho bezchybný úsmev. Jedna z odpovedí, ktorú som uňho z duše nenávidela.

„Našiel som vodu," zakričal mi do ucha.

Poobzerala som sa všade naokolo, no okrem vyprahnutej zemi som nič nevidela.

„Teraz nie je čas na srandy, ty idiot! Sám si to celé zavinil, tak láskavo..."

Dal mi ruku na ústa a začal odriekavať zaklínadlo. Penila som. Nahnevane som ho uhryzla do ruky. On však nepovolil. Bol pohrúžený do zaklínadla. Mykla som sa. Druhou rukou ma však pevne objímal.

Stromy za mnou stukali a praskali. Vyhla som hlavu a pozrela sa dozadu. Oči sa mi rozšírili. Celý les horel ako jedna obrovská fakľa. S vytreštenými očami som sledovala na skazu, čo dokázal Peter spraviť nevinným ohníkom. No, tak toto sa otcovi páčiť nebude. Som zvedavá, ako mu toto vysvetlím. Odrazu odtiahol ruku z pása a vystrel ju pred seba.

Zem sa zatriasla. Zbledla som. Nervózne som sa pozrela na Petra. Napäto stál s predpaženou rukou, ktorá sa od vyčerpania začínala triasť. Zo začiatku s ňou robil ťažké, trhané pohyby zo strany na stranu. Rukou akoby niečo imaginárne zbieral alebo niekde vháňal. Oči mu pod zavretými viečkami divoko lietali. Ruka zastala. Pomaličky ju dal v päsť. Na tvári vystrúhal napätú grimasu. Behala som pohľadom z ruky na jeho spotenú tvár.

Cítila som na sebe horúčavu,ktorá sálala z plameňov nenásytného ohňa. Všetko ničil, čo mu prišlo docesty. Podvedome som sa chytila Petrovho trička a dúfala, že to stihnevčas. Z ničoho nič urobil svižný pohyb rukou nahor. 

Zo zeme vytryskli tri mohutné gejzíry plné studenej vody, ktorá príjemne chladila na pokožke.

Od úľavy som sa rozosmiala. Z gejzírov sa valili prúdy neopísateľne veľkého množstva vody. Žasla som, odkiaľ jej toľko nazbieral. Oheň okolo nás pomaličky ustupoval. Peter mal ešte stále zatvorené oči a niečo si mrmlal, no vedela som, že je vyčerpaný. Mal to vyryté v tvári. Pomalými gestami zhromaždil vodu a vyzdvihol ju do vzduchu. Rozprestrel ju nad celým okolím, ktoré rozožieral oheň a pomaly začal s tou obrovskou masou vody klesať do plameňov.

Lesom sa niesol dlhý a hlasný sykot vyparovanej vody. Vystrašene som sa pozrela na Petra. Zo spánkov mu po kvapkách stekal pot. Vietor pomaly ustával a stával sa chladnejším. Oheň ustupoval. Z jeho masy vody však ostala už iba polovica. Odrazu Peter prudko spustil ruky k zemi. Masa vody sa roztrieskla po celom okolí a zaplavila najbližšie kilometre neobchádzajúc ani nás dvoch.

Zapišťala som. Prívalová vlna studenej vody nás obliala celou svojou silou. Ja som mala iba to šťastie, že som sa držala Petra, ktorý v tom prívale ostal stáť bez pohnutia ako skala v morskom príboji. Chvíľu trvalo, kým sa hladina ustálila po výšku členkov. Peter sa vyčerpane zvalil na moje rameno. Zastonala som a snažila sa rozprúdiť krv v stuhnutých nohách. Našťastie, o chvíľu už bol opäť pri vedomí. Zažmurkal a vyčerpane si sadol rovno do blata až to začvachtalo.

Triasla som sa na celom tele. S drgotajúcimi zubami som si žmýkala vlasy aj tričko a snažila sa nemyslieť na to, že toto sú posledné čierne nohavice, ktoré som mala. Namrzene som si vyzula topánky a nechala, nech z nich aspoň trochu odtečie voda. Opäť som si ich obula, no mala som pocit, že to aj tak nepomohlo.

S pocitom, že dokým prídeme naspäť, bude zo mňa len jeden veľký cencúľ som sa otočila k Petrovi, aby som mu pomohla postaviť sa. Vyčerpane ležal v blate s rukami za hlavou a hlasno dychčal. Hruď sa mu namáhavo dvíhala a klesala.