Electus - Mágovia rodu Canus

33. Kapitola

„Veľmi vtipné, Arabelka. Pripomeniem ti to, keď budeš odo mňa niečo chcieť."

„Nezabudni si to zapísať do knihy Čo všetko musím oplatiť Pandore Nocteovej," pokračovala som.

Na chvíľu sa nad tým zamyslel, akoby vážne uvažoval nad nejakou takouto knihou, no potom iba zamietavo pokrútil hlavou a uškrnul sa na mňa.

„Obávam sa, že žiadna kniha by nebola dostatočne hrubá, aby sa do nej dalo zapísať všetko, čo ti musím teraz ešte vrátiť, nehovoriac ani o budúcnosti."

Dala som si ruky v bok a prehnane sa naňho usmiala.

„Ale nevrav. A o koľko presne tu ešte plánuješ kaziť vzduch, Zoro?"

Úsmev mi oplatil ešte širším.

„Omnoho dlhšie než by sa ti to páčilo. A keď už sme pri tom, nie som to ja, kto ku zbytočne míňa kyslík na sťažovanie a bolesť nôh."

Na to som mu iba niečo nahnevane odvrkla. Vtom nás Adriána prerušila.

„Nechcem zasahovať do vašej zvyčajnej výmeny názorov, no máme veľký problém. Čo s ním?" spýtala sa zamračene a ukázala do krovia, kde sa Julián práve zoznamoval so svojimi raňajkami.

„Ja by som ho tu nechal," navrhol Peter.

„Anóóó!" naradostene zvolal Vasil.

„A pôjde s nami! Budeme mať ďalšieho člena rodiny! Jupííí!" výskal a behal okolo nás hrajúc sa na lietadlo.

„Tak som to nemyslel," schladil Vasilovu radosť.

„Je to príliš blízko dediny. Stačilo by mu prejsť tamten kopec a už by všetko vytáral. To nesmieme dopustiť. Stačí, že Lýdia o nás započuje čo i len historku, už to začne riešiť," protirečila mama.

„Tak ho zavezme niekde ďaleko," nevzdával sa.

„A nevedeli by sme mu vymazať pamäť?" spýtala som sa skôr, ako by Peter prišiel na niečo ešte drastickejšie.

„To nepôjde," oponovala mama, „malo by to oveľa horšie následky. Po prvé, spomienky sa nedajú vymazať, dajú sa iba blokovať. A po druhé je to trestné. Ak sa zistí, že niekto mu vymazal pamäť, môže sa ísť sťažovať. V takomto prípade mu nielenže vrátia spomienky, ale aj zistia, kto mu ich vymazal."

„Možno to znie brutálne," začala Adriána, „no ja by som ho niekde tu priviazala, zapchala mu ústa a potom sa poňho vrátila, keď bude po všetkom. Až tak budeme mať istotu, že niečo nevykráka."

„Mal by ísť s nami," navrhla mama, za čo sme sa na ňu všetci odmietavo pozreli.

„Aj tak už viac-menej všetko vie," dodala ešte.

Peter si odfrkol.

„No preto nemusí vedieť aj ten zvyšok."

„Zabiť," pokojne dala návrh Adriána.

Prekvapene sme sa na ňu pozreli.

„Čo?" nechápavo na nás pozrela.

„Je to to najrozumnejšie riešenie aké existuje. A ešte k tomu aj efektívne," vysvetlila nám, akoby sme boli totálni idioti.

„A nemohli by sme ho jednoducho len niekde vysadiť v lese a zdrhnúť? Ráno by si myslel, že sa mu to len snívalo," navrhol Peter.

Adriána si nesúhlasne dala ruky v bok.

„Tak ty mi chceš niečo hovoriť o dokonalých plánoch? Veď to nám už rovno na čelo môžeš napísať Hľadaní zločinci. Cena za polapenie až lákavo vysoká. Prosím, neváhajte. Toto chceš?!"

„Dobre, dobre. Bol to len návrh," dával si ruky nad hlavy snažiac sa krotiť Adriánin slovný útok.

„A nespýtame sa ho jednoducho či chce ísť s nami alebo nie?" nesmelo sa spýtal Vasil.

Všetci sme naňho pozreli. Prvá sa spamätala Adriána. Kľakla si k nemu, aby bola na jeho úrovni a snažila sa mu nejako ozrejmiť situáciu:

„To... By nebolo veľmi rozumné, Vasil. Ak by sa k nám pridal, nemáme istotu, že tu aj zostane. Že nás neoklame a nevytára to."

„No ak ho zabijeme, situácia sa tiež neporieši," skočil jej do reči Peter.

Adriána prižmúrila oči.

„A ty si myslíš, že keď ho necháš len tak uprostred lesa opitého, že sa s ním stane niečo iné? Môžu tú byť vlky, medvede a čo ja viem ešte aké šelmy! Nehovoriac o tom, že ak tu prežije a vráti sa späť do civilizácie, bude na nás určite taký nahnevaný, že nebude mať problém všetko vytárať hoci aj Hlavnému mágovi osobne."

„Takže sa ho spýtame?" zopakoval otázku Vasil ešte stále čakajúc na odpoveď.

Musím uznať, že hlavu má ako encyklopédiu. Stačí sa ho čokoľvek spýtať a on ako vreckový vyhľadávač všetko nájde a odrecituje, akoby to vedel naspamäť. No ak ide o iróniu, sarkazmus a politiku, je v tom zatiaľ úplne stratený, Veď niet sa čo čudovať. Je príliš malý na to, aby chápal úplný dosah na Spoločenstvo, ktorého ani nie je súčasťou.

Adriána nerozhodne postávala behajúc po nás pohľadom. Nakoniec si iba porazenecky vzdychla, stlačila si rukou koreň nosa a s pohľadom upretým do zeme, zamrmlala.

„Dobre teda. Priveďte ho."

Prikývla som a šla za ním. Úbožiak. Keby len vedel, čo ho čaká.

Avšak keď som odhrnula konáre a prekročila krovie, na mieste kde mal pravdepodobne stáť zívalo iba prázdne miesto. Stŕpla som. Rýchlo som sa otočila na päte a vybehla z kríkov. Ostatní sa na mňa zvedavo pozreli. Mama sa zamračila.

„Len mi nehovor, že..."

„Zdrhol," potvrdila som jej myšlienku a beznádejne si sadla na zem.

Peter sa zamračil a už stál na nohách.

„Ja som vedel, že to takto dopadne.