Electus - Mágovia rodu Canus

64. Kapitola

    „Kedy sa už pôjdeme pohrať s mačičkou?"

„Už ideme, Vasil," odvetila mu netrpezlivo Adriána.

„Ale pešo," rázne zavelila mama.

Adriána sa na ňu zamračila.

„Pani Nocteová má pravdu. Naposledy to nedopadlo veľmi dobre a pochybujem..."

„Zmĺkni!" okríkla ho Adriána rázne a Julián okamžite stíchol.

Potom sa otočila k mame.

„Nemáme na výber. Musíme letieť. Je to tá najrýchlejšia cesta k Tigtrilupusovi."

„Lenže teraz, pre tvoju neochotu vyliečiť si to, aj najnebezpečnejšia," protestovala mama.

Zvyšok som nepočúvala. Nezapájala som sa do ich debaty. V hlave mi stále doznievali Juliánove slová. Sme zasnúbení. Mrkla som naňho. Nikdy som si nevedela predstaviť, že ten namyslený idiot a ja môžeme skončiť niekedy spolu. Zaťala som päste. A kto tvrdí, že to tak musí skončiť? To, že si otec vymyslel nejakú hlúpu dohodu o sobáši, ešte neznamená, že ju musím aj dodržať. Som si istá, že otec by to predýchal. Nič by mu za to neurobili, keby ju nedodržal. Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, dohoda musí byť neplatná, keďže som podľa Juliánových slov pre všetkých po smrti.

Odrazu mi niekto prevesil ruku cez plece. Strhla som sa. Nad sebou som uvidela Petrovu vysmiatu tvár. Po Adriáninom liečení, hoci protestoval, vyzeral omnoho lepšie. Podarilo sa mi vyčariť kostrbatý úsmev.

„Ako sa cítiš, po Adriáninom zásahu?"

Peter zavzdychal.

„Ani mi to nepripomínaj. Ak presne takto liečili Siví svojich ľudí, nečudujem sa jej, že z nich má strach."

„A čo také s nimi robili?" opýtala som sa so smiechom, „strašili ich osobnou hygienou?"

„Ha, ha, ha, Arabelka. Naozaj veľmi vtipné. Keď ma liečila, bolo to, akoby som prechádzal ohňom. Nikdy som nič podobné nezažil. Nechápem to. Pred tým ma tiež liečila, no nikdy to tak nepálilo."

„Možno sa zranenia liečia inak, ako keď si chorý," rozmýšľala som nahlas.

Prikývol.

„Možno."

Chvíľu sme tam mlčky stáli sledujúc, ako Adriána vydáva rozkazy. Počítali zásoby, kontrolovali vodu, teplé oblečenie, všetko.

„O čom ste sa rozprávali?" opýtal sa ma znenazdajky.

Nechápavo som sa naňho pozrela.

„S Juliánom," pripomenul mi to.

Prikývla som a nervózne si zahryzla do pery. S pohľadom zabodnutým do zeme som odvetila:

„O ničom zvláštnom. Prečo sa pýtaš?"

Chvíľu na mňa mlčky pozeral. Nakoniec pokrčil plecami.

„Zdala si sa mi akási nesvoja. Tak som si myslel, že ti povedal niečo nevhodné alebo..."

„Nie, nie. Nič také mi nepovedal," odvetila som rýchlo.

Prebodával ma prezieravým pohľadom. Podvedome som sa začervenala.

„Dobre," povedal pomaly, „no nezabúdaj. Ak by ti ten somár čokoľvek povedal alebo nebodaj ublížil, chcem to vedieť, jasné?"

Prosebne sa na mňa pozrel. Prikývla som.

„Jasné?" zopakoval to.

„Jasné!" odvrkla som mu podráždene.

Spokojne prikývol. Chcel mi ešte niečo povedať, no vtom na nás zvolala Adriána:

„Hej! Nekvákajte tam len tak! Ideme!"

Ostatní už mali ruksaky na chrbtoch a netrpezlivo na nás čakali. Pozrela som sa na Juliána. Vražedným pohľadom prebodával Petra. Ten mu pohľad s radosťou opätoval.

„Poďme," ticho mi odvetil nespúšťajúc z Juliána nahnevaný pohľad.

Lepšie som si upravila ruksak a pobrala sa k ostatným. Adriána bola v čele nášho husaciaho pochodu. Za ňou Vasil, potom mama s Juliánom tesne v pätách. My s Petrom sme sa uskromnili na chvoste ďaleko od Juliána.

Obloha už pomaly naberala oranžový nádych. Bludné mraky sem-tam prekrížili nebo a vytvárali zvláštne, strašidelné, dlhé tiene. Prechádzali sme tmavnúcim lesom tak potichu, ako to len šlo. Ešte nikdy som nevidela tento les taký holý ako teraz. Všetko lístie sa váľalo po zemi a z krásnych bukov ostali už iba vycivené trosky, ktoré čakajú na zimu ako na smrť. Po celodňovom pochode som bola vyčerpaná, no strach mi nedovoľoval zažmúriť ani oka. Žalúdok sa mi nervózne stiahol. Mala som pocit, že ak do seba čokoľvek napchám, budem dáviť.

Adriána, vždy v čele, sa ani raz nezastavila. Nedala na sebe znať žiadne známky nervozity. Zato Julián sa pomaly klepal ešte keď sme tento les videli v diaľke. Ľakal sa každého tieňa, každej spadnutej vetvičky. Pripadalo by mi to smiešne, keby som sa zakaždým netrhla tak ako on. Mama miesto strachu nahodila spokojný, melancholický úsmev. Bolo to čudné. Ja viem, že sem nevstúpila osem rokov a nebyť nás, bolo by to asi aj dlhšie, no usmievať sa pri tom, keď ideme vŕzgajúcim lesom a očakávame z každej strany útok zvieraťa väčšieho než čokoľvek, čo by v lese malo normálne žiť? Strelené!

Adriána náhle zastavila. Stŕpla som. Poobzerala som sa dookola, no okrem vetra, ktorý jemne ohýbal konármi stromov som nič nevidela.

„Teraz musíme byť veľmi opatrní," zašepkala Adriána.

Mama sa schuti zasmiala.

„Šššš!" napomenul ju Vasil, no pre ňu to žiaden efekt, ako sa zdá, nemalo.

„Je Severín a Tigrilupus až taký hrozný, že sa musíme plaholčiť lesom, ktorý nám už v tomto období nedáva žiadnu ochranu, len preto, aby sme stretli Tigrilupusa?"

Úzkostlivo som sa na ňu pozrela. Nebáť sa otca, je jedna vec. No nebáť sa Tigrilupusa je hotové šialenstvo!

„Máte pravdu pani Nocteová," zaštebotal Julián.

„A ak ju nemá?" podryl Peter s úškľabkom.

„Vždy ju má," nedal Julián.

„Nezavoláme ho?" spýtala sa mama.

Všetci sme na ňu vypleštili oči.

„Čo či ho?!" vykoktal zo seba Julián a na čele sa mu objavili kropaje potu.

„Aj tak ho tu potrebujeme, tak načo strácať čas?"

„Alexa, ja... Nemyslím si, že je to dobrý nápad," dohováral Peter a ja som horlivo prikyvovala.

„Zavolaj ho," pevne odvetila Adriána.

Pozreli sme sa na ňu ako na blázna.

„Má pravdu," pokračovala, „zbytočne míňame drahocenným časom."

„Ale," snažila som sa oponovať, no hlas sa mi zasekol.

Žalúdok sa mi scvrkol na miniatúrnu guličku. Snažila som sa zhlboka nadýchnuť, aby som to dopovedala. Pľúca ma však nechceli poslúchnuť.

„Zavolaj ho," vyzvala Adriána mamu a tá prikývla.

„Nie," pípla som.

Môj hlas však bol príliš slabý, aby to ktokoľvek započul. Všimla som si,že Julián nemá ďaleko do kolapsu. Tvár mal poblednutú. Kropaje potu mu pomalystekali po spánkoch.