Electus - Mágovia rodu Canus

52. Kapitola

„Takže nakoniec ma nebudete potrebovať, aby som ho ochránil?" spýtal sa plačlivo Vasil.

Julián, ak pred tým bol bledý, tak teraz nabral odtieň kriedy.

Mama sa usmiala od ucha k uchu a záporne pokrútila hlavou, na čo si s úľavou vydýchol.

„Raz (rozpovie príbeh o tom, ako sa ocitol ten pazúr v pracovni), no a odvtedy sa predáva každému Hlavnému mágovi ako jeden zo základných symbolov moci. Severín, ak sa nemýlim, ju mal schovanú v jednej z tajných priehradok, ktoré má rozmiestnené po celej pracovni. Mal by tam byť panel na ovládanie, no už si presne nepamätám, kde ho dal. Nehovoriac o tom, že ho už minimálne aspoň trikrát premiestňoval, ako ho poznám. Pravdepodobne zakaždým, keď mu pribudlo ďalšie nové tlačidlo, o čom nepochybujem, že ich bolo naozaj veľa."

Pri jej slovách som sa uškrnula.

„Nuž, tak s tým teda problém mať vážne nebudeme," povedala som ľahostajne, za čo som si vyslúžila od všetkých spýtavý pohľad.

* * *

Severín sedel za svojím pracovným stolom. Okolo neho sa vznášala podivná atmosféra. V podstate v takejto nálade ho nikto nestretol už veľa rokov. Automaticky máčal brko do kalamára a jedným rýchlym ťahom zaradom podpisoval papiere, ktoré sa mu dostali pod ruky. Niektoré si len letmo prečítal, iné rovno podpísal nepozrúc, čo vlastne sa tam píše. Brko pri tom zvieral tak pevne až mu obeleli hánky. Po pracovni sa ozýval iba jeho zrýchlený dych a nahnevaný drsný škrabot krásneho karmínovo červeného pera po papieri.

Na pravej strane stola mal už studený obed, ktorý mu tu Nana doniesla. Inokedy by si určite neodpustila aspoň zamrmlanie o jeho zovňajšku, holení či pravidelnom stravovaní. Avšak dnes si, našťastie, všimla jeho náladu a tak bez slova priniesla tácku s jedlom nechávajúc ho topiť sa v svojej čírej zúrivosti.

A to veruže aj robil. Neustále mu behali po rozume udalosti z dnešného dňa. Už si ani nepamätal, kedy bol naposledy taký nahnevaný. Zhlboka sa nadýchol a snažil sa nemyslieť na tú arogantnú, večne vyrovnanú tvár „nevinnej" Stantinovej. Konečne našiel nejakú trhlinu v jej dokonalom nepriestrelnom štíte, tak prečo mu nie je vôbec lepšie? Malo by sa mu ľahšie dýchať! Nie! Mal by oslavovať, že po celé tie roky mal v skutočnosti pravdu! Nikto mu neveril. Každý ignoroval jeho podozrenia. Keby to Pandora videla... Vtedy mu brko zastalo uprostred perfektného podpisu nechávajúc pri tom jednu veľkú machuľu. Ruka zastala a vypovedala službu. Nepohla sa ani o kúsok. Postupne tá ochabnutosť prechádzala do všetkých kútoch jeho tela. Všade, kde prešla, mu nechala na koži mráz a drobné chvenie. Ten pocit netrval ani minútu, a predsa bol taký silný, že sa Hlavný mág musel až nadýchnuť. Neodvážil sa ďalej rozvíjať toto pochabé a bolestivé klbko spomienok. Dvere s rozžeravenou kľučkou predsa neradno otvárať.

Možno by mi bolo aj lepšie, keby si aj odpykala svoj trest! Namiesto toho sa však teraz smeje niekde v nejakom vzdialenom meste na tom, ako prešla Hlavnému mágovi cez rozum.

Pri tom pomyslení tuhšie schytil brko. Nedbal na machuľu, ktorú tam pred chvíľou urobil a dokončil ho svojím obvyklým spôsobom. Šum myšlienok na chvíľu ustal. Opäť cítil, ako sa pracovňa pomaly ponára do zvyčajného ticha. Zobral ďalšiu zmluvu a pokračoval vo svojich povinnostiach. V jeho ruke však ešte stále doznievala jeho zlosť. Omylom ňou trhol pri dokonalom podpisovaní, ktoré by vedel urobiť aj so zavretými očami. To už nevydržal a hlasno zanadával, čo ak si ešte dobre pamätal, už roky nespravil. Pustil brko a unavene si pretrel oči. Keby to bola aspoň jediná vec, čo ma trápi, pomyslel si s ťažkým povzdychom.

V priebehu dňa spravil totižto toľko zmien a toľko radikálnych rozhodnutí, že s odstupom času začínal pochybovať o ich správnosti. Alfonza hneď, čo mu po druhýkrát vletel do pracovne s tým, že chce pokračovať v predchádzajúcom rozhovore, vyhodil so slovami, že ho už nepotrebuje a že si to odteraz bude vybavovať všetko sám. Zrejme hneď nepochopil, čo tým myslel, pretože tam aj napriek tomu naďalej stál a snažil sa mu ešte niečo nahovoriť, no on ho úplne ignoroval. Až potom, keď naňho rozzúrene zrúkol, aby vypadol z vily a už nikdy sa sem nevracal, to konečne pochopil. Odišiel z jeho pracovne a už ho viac neobťažoval. Pravdepodobne si už zbalil svoje veci a teraz je už ďaleko od tohto miesta, od jeho pracovne a od neho samého. Dobre tak! Nemal sa mu miešať do vládnutia! Zachádzal už priďaleko! To, že ho pokladal za dobrého priateľa od detstva, neznamená, že sa môže do všetkého pliesť bez následkov. Poslednou dobou prekračoval všetky možné hranice! Nanešťastie aj jeho tolerancie. A to sa vždy pokladal za veľmi trpezlivého človeka.

Vtom ako úlisný had sa mu však do povedomia dostali pochabé myšlienky. Čo ak sa bez Alfonza nezaobídem? Čo ak som ho mal predsa len vypočuť? Nemal som náhodou popremýšľať nad jeho návrhom? Podvedome zaťal čeľusť. Nie! Nič také sa diať rozhodne nebude!

Taktiež sa dohodol s veliteľom Hliadky, že je načase pripraviť si bojovú stratégiu, keby došlo k nečakanému útoku. Pochyboval, že by sa Svetlí na niečo také odhodlali, obzvlášť keď vie, aký mamľas je na ich čele, no menšia poistka nikdy neuškodí. Veliteľ nebol jeho nápadom úplne nadšený. Ľahko mu to vyčítal z tváre, no nestaral sa.

Už nikto nikdy mi nebude prikazovať, čo mám alebo nemám robiť! Ja som Hlavný mág! Ja mám posledné slovo a čo poviem, to platí! Uspokojujúco pokýval hlavou nad touto myšlienkou. Cítil sa ako dieťa, ktoré prvýkrát nechali bez dozoru, aby zistili či sa dokáže postarať samo o seba. Temne sa uškrnul. A ja sa o seba a svoje záujmy vždy starám až do posledného dychu.