Electus - Mágovia rodu Canus

118. Kapitola

Svedomie mu však hrýzla ešte jedna neodhalená otázka. Prečo vôbec išli do toho podzemia? Prečo do Velehradu? Čo im také povedal Kronikár? Teda predpokladal, že k nemu išli, keď sa na to pýtali toho starca. Akože sa len volal? Consilius. Zaškrípal zubami. Jeden zo zradcov, ktorí ho sem hodili. Mal ho zabiť, keď na to mal príležitosť. Cítil sa ako ten najväčší idiot. Všetko tak krásne do seba zapadalo. Vedel, že Izabela za ním chodila po informácie. Minulosť sa opakovala a on tomu nezabránil.

Videl tam všetkých. Ani len sa nesnažili dať si na hlavu masky, ktoré mali v rukách. Medzi nimi dokonca zahliadol aj Igora. Vsadil by sa, že oni mohli za to, že limuzína nedorazila včas do Velehradu. Že tá banda, čo násilne odniesla jeho dcéru do podzemia, boli Lýdiini muži. Ktovie, či ona sama nebola dokonca niekde medzi nimi uškŕňajúca sa pri tom ako slniečko?

Spomienkami zablúdil k Alfonzovi. Jedinému priateľovi, ktorý by stál po jeho boku až do konca, keby mu to dovolil. Ktorý aj napriek jeho zaslepenosti trval na svojom a dúfal, že sa raz zmení. Dokonca aj vtedy, keď ho videl naposledy. Aj vtedy sa usmieval, lebo dúfal, že to ide napraviť. No on nie. V živote spravil veľa zlých rozhodnutí, a toto bolo jedno z nich. Prečo ho vlastne vtedy neposlúchol? Teraz vedel, čo ich tam všetkých čaká. Poslal ich na smrť. To zistenie ho zabolelo pri srdci viac ako vrazená dýka. Keby mu len veril... Keby ho len vypočul...

Hlavu si zložil do dlaní. Vnútro mu zvieral zvláštny pocit. Emócia, ktorú sa snažil po celé tie roky potlačiť až tak, že zabudol, čo je vlastne zač. Teraz sa však predierala na povrch a nech sa snažil akokoľvek, nedokázal tomu zabrániť. Už nie. Osem rokov je dlhá doba. Avšak ešte dlhšia by bola tomu, kto by ju celý ten čas prežil sám. To by mu povedala Izabela. Akoby ju počul. V duchu videl jej usmievavú tvár, ktorá teraz len nad ním neštastne krútila hlavou. Lenže on bol sám. Celé tie roky bol sám pretože to tak chcel. Pretože celé tie roky preňho nič neznamenali. Mali mať však preňho tú najväčšiu hodnotu.

„Oh, Izabela! Čo som to spravil?"

Zažmurkal, aby sa zbavil jej obrazu rovnako ak aj výčitky, ktorú so sebou priniesla. Tušil, k čomu sa v jeho vnútri schyľuje. Spanikáril. Nerozumel tomu. Prečo prišla tak náhle? Emócia, o ktorej pochyboval, že ju ešte vôbec mal, sa mu bez milosti prebíjala až do vedomia.

Oči mu zvlhli. Zrak sa mu zakalil. Než si stihol uvedomiť, čo sa stalo, prvá kvapka mu pomaly stekala po líci. Nesnažil sa ju zastaviť. Nemohol. Po tom všetkom na to nemal silu. Vzdal sa. Už tu nebolo nikoho, pred kým by sa musel skrývať. Po nej ako prúd dažďa vytryskli ďalšie. Slzy, ktoré sa snažil zadržiavať dlhých osem rokov, mu teraz vo veľkom stekali po lícach. Cítil sa, akoby sa v ňom zrútila priehrada, ktorá zachytávala všetok žiaľ do jednej veľkej nádoby a teraz sa konečne mohla vypustiť a zahasiť ten veľký požiar bôľu. Ramená sa mu ticho natriasali. V malej cele sa cítil tak, ako nikdy pred tým. Iba tu skutočne vedel, že bol v bezpečí pred vonkajším svetom. Nevidený. Nepozorovaný. Nehľadaný a nerušený. Bol to zvláštny pocit.

Slzy sa mu ďalej liali po tvári a s každou ďalšou cítil, že jeho vlastná bolesť pomaly utíchala. Obrazy, výčitky a tváre sa mu zlievali dokopy. Všetky vyhrážky, prosby či šťastný smiech sa stratili v prúde bolesti. Čas všetko vylieči. Objavilo sa mu zrazu v mysli. Aká hlúpa veta. Nepravdivá. Vysmievajúca sa skutočnosti. Všetko sa iba zhoršovalo. Nič nebolo lepšie. A nikdy ani nebude. Vždy bolo jeho poslaním niesť v sebe svoje bôle a tak to musí pokračovať. Naďalej všetko skrývať pod maskami mrazivého pohľadu či krutosti. Nikto neuvidí túto tvár. Tú slabú stránku mocného vodcu. Nemôže.

Avšak vnútri cítil, že po tom všetkom, čo zistil, už nikdy nebude rovnaký. Cítil, že hrádza, ktorú si tak starostlivo budoval sa tak ľahko neopraví. Dokonca ani nevedel či je to vôbec možné. Nevedel či vôbec chce, aby to bolo možné. Zadíval sa na okienko. Slnko už dopadalo do jeho cely. Bolestne prehĺtol. Povedala mu o jej strašnom pláne. Zaťal päste a vstal z tvrdej postele. Nohy mu od toľkého sedenia stŕpli. Vytriasol si ich, ponaťahoval si chrbát a rozhodne sa postavil. Musí ju zastaviť! Nemôže sa to skončiť takto! Vyhrnul si rukávy a celú svoju pozornosť sústredil na silové pole, ktoré obklopovalo jeho celu. Zavrel oči. Boli to roky, čo nevyslovil žiadne zaklínadlo a túto tradíciu sa aj chystal dodržať. V hlave sa mu premietalo tisíce obrazov, ako by túto bariéru prelomil. Medzi prstami cítil energiu. Zhlboka sa nadýchol. Sústredil sa na svoj spúšťač. Vyčistil si hlavu od všetkého hnevu, zlosti a bezmocnosti, ktorá ho zožierala až kdesi do špiku kostí. Zabudol na slzy, ktoré pred chvíľou vypustil ako malé dieťa. Ostal v ňom iba jeden obraz, jedna spomienka a jedna emócia.

Myslel na jej usmievavú tvár, na jej havranie vlasy a jej šibalský pohľad. Na prvú noc, keď sa potajomky vybrali spolu von a on ju pozval na rande. Ako sa omylom olial čiernym čajom a ona sa začala smiať anjelsky krásnym smiechom až mu z toho poskočilo srdce. Opäť sa usmial nad touto spomienkou, ktorá ho ešte dnes hriala pri srdci. Uvoľnil čeľusť aj končeky prstov a myslel len na jediné. Lásku.

Okolo neho sa zhmotnil vír neuveriteľnej energie. Krúžil a čoraz stále viac a viac narážal na magické bariéry. Jediné, čo chránilo túto celu pred úplným zničením. Na čele sa mu perlil pot. Pomaly zdvíhal ruky nad hlavu. Energia okolo neho praskala a hučala, on však neprestával. Zovrel ruky do pästí a zaťal čeľusť. Hneď však, ako spojil ruky nad hlavu, ohlušil ho strašný výbuch obrovského množstva mágie, ktorú by ďalej nedokázal udržať. Mocná sila ho sotila o podlahu a ešte dlhé minúty ho za hlasného praskania a syčania nepustila. Keď sa mohol konečne nadýchnuť, cítil sa hrozne. Opatrne sa posadil a zdvihol zrak hore. Samozrejme, nikde ani škrabanček. Zaťal čeľusť tak silno, ako len mohol. Chcel toho toľko urobiť! Musel toľko vecí pozmeniť! A predsa nič z toho teraz už nezmohol. Bol zavretý ako myš v pasci. Predtým, keď mohol robiť, čo sa mu zachcelo, nepočúval. A teraz, keď nemôže nič, by najradšej zmenil svet na základe rád od iných. Bol hlupákom. Nijako inak sa ani len sám nazvať nedokázal. Nechcel. Nevedel ani či je vôbec hodný zastávať post, o ktorom si po celé tie roky myslel, že mu právom prináleží.