Electus - Mágovia rodu Canus

63. Kapitola

    Bez slova zložil Vasila na zem a odšuchtal sa za Adriánou. Tá na ňom skúšala všelijaké zaklínadlá. Zo začiatku protestoval, no stačil jediný chladný pohľad a obvinenie, že Vasil to od neho možno chytil a už ochotne spolupracoval. Okrem choroby menom arogantnosť, nič nenašla. Bol iba vyčerpaný. Aspoň tak znela konečná diagnóza našej čerstvo pasovanej „doktorky".

Julián sa zašil na okraji lúky. Tam sa oprel o strom a sledoval celú tú drámu ďaleko od rozzúrenej Adriány. Podišla som k nemu. Pozdravil sa mi kývnutím hlavy. Ja som spravila to isté. Postavila som sa vedľa neho a sledovala, ako sa Peter urputne bráni pred Adriáninými vyšetreniami.

„Neuveriteľné," povedal po chvíli ticha.

„Čo?"

„To, ako si mohla prežiť noc s takým idiotom," povedal nespúšťajúc z neho oči.

„On nie je idiot. Iba sa tak občas správa," bránila som ho.

„Takže je idiot," zhrnul to Julián.

Krivo som sa naňho pozrela, no on z neho neodtrhol pohľad.

„To aj ja ťa mám nejako nazvať za všetko, čo si mi kedy spravil?" vrátila som mu to.

Zarazil sa. Ublížene sa na mňa pozrel.

„A čo som ti ja kedy spravil?"

Prekrížila som si ruky na hrudi a nadvihla obočie.

„Teraz žartuješ, však?"

Nervózne sa zamrvil.

„Tak možno som bol niekedy nepríjemný," priznal nakoniec.

„Niekedy?! Pasta na tvári, tvoje deviate narodeniny, duch v skrini, lepidlo na kľučke..."

„Dobre, dobre! No uznaj, že som bol v zlej psychickej situácii. Veď si to predstav! Povedali mi to, keď som mal päť. Vieš si predstaviť, ako som sa po celý ten čas cítil?"

„Och, chúďa moje zlatučké. Čo ti také strašné maminka s ocinkom narozprávali? Nebodaj do teba tlačili slušné správanie?"

Zamračil sa nad mojou poznámkou a otrávene prevrátil očami.

„Netvár sa, že nevieš, o čom rozprávam," začal, „a keď už to spomínaš, na učiteľa etikety by sa tvoj otec nedoplatil v tvojom prípade."

„Ja ho v prvom rade nepotrebujem a naozaj netuším, o čom to tu točíš."

„Veď o tom... No..." snažil sa mi niečo naznačiť pohľadom.

„To mi napovedalo skutočne veľmi veľa. Bravó!" ironicky som poznamenala.

Nezasmial sa ako som predpokladala, naopak jeho tvár zvážnela.

„Ja myslím tú dohodu."

Nadvihla som obočie.

„My sme sa na ničom nedohodli, dokonca ani len nikdy nezhodli. Ale ak si nepamätám jeden prísľub z detstva, tak mi to, láskavo, odpusť. "

„Ber to chvíľu vážne!" vybuchol.

„Ale ja to beriem vážne! A vážne netuším o čom to tu melieš."

„Hovorím o našej budúcnosti!"

„Naša budúcnosť bude pekne ďaleko od seba. V najlepšom prípade s minimálnymi šancami na stretnutie. Ani veštica by to nepovedala lepšie," odsekla som mu.

Pozeral na mňa ako vyoraná myš.

„Pandora Nocteová," podišiel ku mne a chytil ma za obe ramená, „tebe to nepovedali?"

„Keď si si nevšimol, mne sa nikdy nič nehovorilo," otrávene som odvetila.

„Ale toto sa ťa bezhranične týka!"

„Mňa sa vždy všetko bezhranične týka!" skríkla som mu rovno do tváre.

Julián zbledol. Kamarátsky ma potľapkal po ramenách a odstúpil odo mňa, akoby som ho popálila.

„Tak to je zlé."

„Čo?"

„Sme zasnúbení."

Trvalo mi veľmi dlhú chvíľu, kým som túto informáciu spracovala a pochopila.

„Ty žartuješ," odvetila som vecne.

„Vyzerám tak?"

Dlhú chvíľu som naňho civela neschopná uveriť tomu, čo mi teraz povedal. Slovíčko zasnúbení sa mi odrážalo v hlave asi miliónkrát. Julián si ma znepokojene obzeral. Zrejme nevedel, na akú reakciu sa má pripraviť a úprimne, netušila som to ani ja. V tej chvíli som vedela iba jednu vec. Otca čakajú posledné chvíle jeho slávneho života.

„Kedy sa to stalo?"

„Čo ja viem! Povedali mi to, keď som mal päť, tak si to vieš predstaviť."

„A mama o tom vedela?!"

„To si už vyriešte medzi sebou. Ja do babských záležitostí ruky nestrkám."

S jedným krátkym a tichým „Maj sa" odkráčal s rukami vo vreckách k ostatným. Zrejme vycítil, že potrebujem si to dať trochu do poriadku, za čo som mu bola nesmierne vďačná.