Electus - Mágovia rodu Canus

94. Kapitola

Vtom ma niečia silná ruka zachytila pred tým, než som stihla spadnúť. Prestrašene som sa pozrela hore. Srdce mi vynechalo jeden úder. Bol to Sivý. Na tvári mal napätý výraz. Šokovane som hľadela na jeho ruku, ktorá mi zvierala zápästie a zabránila mi tým spadnúť do priepasti.

„Kam si sa to vybrala? Od niekoho, kto tak rýchlo uteká som očakával lepšiu motoriku," len tak mimochodom prehodil.

Až vtedy som si uvedomila, kto to vlastne je. Mág, ktorý pracuje pre Lýdiu. Mág, ktorý má pravdepodobne k nej doviesť, aby zistila, kde je stránka. Mág, ktorý ma po tej informácii bude môcť pokojne zabiť. Bez rozmýšľania som sa mu vytrhla. Stratila som rovnováhu a s krikom zletela dole zrázom. Tvrdo som dopadla na chrbát a kotúľala sa strmým svahom. Rukami som si snažila chrániť hlavu, no bolo to ťažšie, než som si vedela predstaviť.

Nakoniec som sa prestala kotúľať a celá ubolená dopadla na kamene. Pridusene som vykríkla. Počula som, ako muž šťavnato zanadával. Lístie nado mnou zašuchotalo. Pootvorila som oči. Predo mnou sa vytvoril jeden obrovský kolotoč. Hlava ma neuveriteľne bolela a napínalo ma na vracanie. Mala som pocit, že ubehli hodiny, dokým som opäť počula ďalší suchot lístia.

Myšlienky som mala rozpŕchnuté na všetky strany. Nemala som ani poňatia, kde sa nachádzam. Iba nejaký slabučký vnútorný hlások mi našepkával, žeby som mala čo najrýchlejšie zdvihnúť svoj zadok a upaľovať tak rýchlo, ako sa len dá. Zastonala som a snažila sa prevaliť na druhý bok. Všetko ma bolelo. Pomaličky som sa oprela o pravé rameno. Šuchot lístia bol bližšie.

Myseľ sa mi už začínala vyjasňovať. Uvedomila som si závažnosť celej situácie a v duchu slastne zanadávala. Ja idiot! Bol iba niekoľko metrov odo mňa. S fučaním ako kôň som sa vyklepane stavala na nohy. Keď som konečne hľadela na svet z inej perspektívy zistila som, že moja hlava ešte stále nie je v úplnom poriadku. Zatrmácala som sa, no nespadla. Zatiaľ. Muž už bol na štrku. Netváril sa však nahnevane. Povedala by som však, že mal skôr obavy. Na tú jeho masku však nenaletím.

Pomaly som zaspätkovala. Nemala som šancu na útek. A energiu na boj som nemala už vôbec. Niečo však urobiť musím.

„Nič ti nespravím. Len poď so mnou," začal pokojne.

Tomu tak niekedy po tom všetkom ešte uverím.

„Nemuselo k tomu dôjsť. Keby si nebojovala..."

„Už ani krok!" prerušila som jeho táraniny trasľavým hlasom a predpažila ruku.

Muž zastavil. Premeral si ma pohľadom od hlavy až po päty. Ani som nechcela vedieť, ako zúbožene vyzerám. Ja sama som videla, ako sa mi prsty na predpaženej ruke trasú ako by na nich niekto brnkal. Nohy som mala krivé a také slabé, že keby do mňa ťukol, zrútila by som sa na zem.

„Prestaň s tými hlúposťami," začal pokojne, „obaja dobre vieme, že tvoje schopnosti sú viac než úbohé. Nemáš nadanie na čarovanie. A na to, aby si ma porazila budeš potrebovať oveľa viac, než to."

Ruka sa mi ešte viac zachvela.

„Nechcem ti ublížiť," dodal jemne keď videl, že som sa ani nepohla.

Zaťala som zuby. Môžem tento čas predlžovať, dokým tu neskolabujem. Žiadne zaklínadlo som vypustiť nemohla a on to veľmi dobre vedel. Možno by som však dokázala blafovať. Nemala som veľmi čas na to, aby ma inšpirácia kopla do zadku. Vybrala som si to najstrašidelnejšie slovo, ktoré som poznala a vyslovila ho tak, akoby to bolo zaklínadlo:

„Morst!" skríkla som s nevypovedaným prosím, ktoré som si radšej nechala pre seba.

Muž stŕpol. Ja som sa ani nepohla. Ak ovládal temnú mágiu, bude vedieť, že som si to zaklínadlo vymyslela. Ak nie, možno mám vyhrané.

„Zomrieš," povedala som ľadovým hlasom.

Mužovi sa na tvári rozhostil široký úsmev.

„Taká silná nie si."

Kiež by.

„Bude to strašné a bolestivé," pokračovala som.

„Tak to by už aj mohlo prísť."

Oh, Pandora! Ty naozaj nemáš šťastný deň.

Mužova tvár stvrdla. Ruka sa mi ešte vdiditeľnejšie zachvela.

„Prestaň s tými hlúposťami a poď so mnou. Naozaj ti nechcem ublížiť, ale ak mi nedáš na výber..."

Nebezpečne sa na mňa zahľadel. V hrdle mi narástla hrča. Priblížil sa. Mala som sto chutí sa tu rozplakať. Nenávidela som prehry. Obzvlášť nie túto, v ktorej išlo tak o veľa. Ktovie, čo sa so mnou stane? On mi možno neublíži, no Lýdia ma upáli tým svojím pohľadom ak zistí, že nemám pri sebe tú stránku.

Každým krokom, ktorý urobil, mi v tele pulzoval väčší nepokoj. Možno by som mu to mohla povedať, preblyslo mi mysľou. Môžem mu povedať, že nič nemám a všetko sa tým vyrieši. Nechá ma nažive a ja si pekne krásne odcupkám naspäť do tábora bez nejakých väčších problémov. Približoval sa stále viac a viac. Predpažená ruka mi pomaly klesala nižšie a nižšie. Odvaha ma opúšťala. Srdce som mala až niekde v hrdle. Nemal okolo seba takú autoritu ako otec, na to je krátka ešte aj Lýdia, no predsa niečo v ňom ma prinútilo cúvnuť. Zrejme už som zabudla, aký môže byť otcov mrazivý pohľad nepríjemný.