Electus - Mágovia rodu Canus

9. Kapitola

    „Vasil, kde si?!" zakričala Adriána spoza mňa.

Všetci sme boli vonku a hľadali ho. Najprv som si z toho nič nerobila, no keď sa neukázal ani po pol hodine, začali sme sa s Petrom obaja obávať. Povedali sme to mame a Adriáne, ktoré ešte stále niečo riešili. Odvtedy ho tu už aspoň pätnásť minút hľadáme, avšak bezvýsledne.

Prešla som popri chatke a zamierila dozadu. Minula som toaletu a sprchy a razila som si cestu k altánku. Všade bolo mokro. Nohy mi pod mokrou trávou sem-tam začvachtali. Iba som dúfala, že mi tieto ponožky opäť nepremoknú.

Konečne som vošla do altánku. Poobzerala som sa a uľavilo sa mi, keď som za stolom, kde sme zvyčajne po večeroch sedávali a jedli opečenú klobásu, našla zhrbeného a zamysleného Vasila.

„Och, tu si! To sa nevieš ozvať, keď na teba všetci voláme?"

Vasil sa na mňa pozrel, akoby si ma až teraz všimol.

„Pomôžeš mi spraviť lietadielko?" spýtal sa ma namiesto odpovede.

Zachmúrila som sa.

„Aké lietadielko?"

„To, čo my vždy robila Alex. Vraj ho robila aj tebe, keď si bola malá."

Usmiala som sa zaspomínala si na časy, keď sme si s mamou robili lietadielka a posielali si nimi správy.

„Tak pomôžeš mi?" nedal sa Vasil.

Prikývla som a podišla som k nemu. Pred sebou mal už napoly zložený obrovský papier.

„Odkiaľ máš takýto veľký papier?" spýtala som sa ho so záujmom.

Vasil hrdo vypäl hruď.

„Našiel som ho v lese. Bol tam pohodený. Tak som ho zobral, pretože nijaké papiere sa do lesa vyhadzovať nemôžu."

„Aha."

„Urobil som dobre, že?"

„Samozrejme."

„A pomôžeš mi s lietadielkom?" prosíkal.

„Lenže z takého papiera bude obrovské," varovala som ho.

„To nevadí. Chcem, aby bolo najväčšie na svete."

Zasmiala som sa.

„Tak teda dobre."

Natešene zvýskol a už mi podával do rúk papier. Bol zložený napoly, no na šírku. Rozbalila som teda papier, aby som túto základnú chybu opravila. Vtom mi však padol pohľad na obrázok na papieri. Zatajila som dych a pozorne sa zahĺbila do jeho obsahu.

„Pandorka, čo bude s tým lietadielkom?" spýtal sa ma opäť Vasil, keď som neprestávala čumieť na plagát.

Odvetila som mu až potom, čo ma jemne potiahol za rukáv.

„Hmm, prepáč Vasil, ale toto musia vidieť aj ostatní. Potom ti to vrátim a urobím ti z toho také veľké lietadielko, že ho ani neunesieš."

Zaslúžila som si od neho krivý pohľad. Až mi trhalo srdce, keď som videla jeho tváričku v takejto grimase, no musela som. Zrolovala som plagát, chytila Vasila za ruku a pobrala sa k ostatným.

Keď sme k nim došli, každý si už o Vasila robil poriadne starosti. Bola to veľká úľava, keď ma videli, ako ho vediem za ruku. Adriána k nám podišla ako prvá.

„Och, tu si. Všetci sme sa o teba tak báli. Kde si bol? Prečo si nám neodpovedal?" hnevala sa.

Vasil sa začervenal ako paprika.

„Nepočul som," šepol, „nehnevaj sa."

Pohľad jej rázom zmäkol.

„Nehnevám sa. No nabudúce nám aj oznám, kde ideš, aby sme sa potom o teba zbytočne nebáli. Dobre?"

Prikývol.

„Máme problém," povedala som využívajúc pri tom chvíľku vzniknutého ticha.

Všetci sa ku mne otočili.

„Upchala si záchod," s úškrnom nadhodil jednu z možností Peter.

Ignorovala som jeho poznámku a namiesto toho mu pred jeho ksicht vyčapila plagát a nechala ho, nech si ho prečíta. Dívala som sa, ako jeho čelo naberalo s každou sekundou stále viac a viac vrások. Keď to dočítal, venoval mi šokovaný pohľad.

„Myslí to vážne?"

„Zdá sa ti, že je tam napísané prvý apríl?!"

Neodpovedal, iba si ho zachmúrene ešte raz celý prešiel pohľadom. Zatiaľ sa k nám pridala aj mama. Keď uvidela plagát, viditeľne zbledla a obrátila sa na Adriánu:

„Vravela som ti."

Adriána, nakukujúc spoza Petrovho chrbta slabo prikývla. Očividne tiež šokovaná, čo vidí pred sebou.

„Čo si jej vravela?" spýtala som sa, lebo som opäť mala pocit, že mi niečo uniká.

Adriána s mamou si vymenili pohľady.

„Počkať," začal Peter, „chceš povedať, že ste o tom po celý čas vedeli?"

Adriána prikývla, no mama len sklopila zrak. A mne vtedy svitlo.

„Preto si sa pýtala na Adriánu," ticho som poznamenala pozerajúc sa pri tom na mamu.

Mama jemne prikývla. Vasil si zrejme všimol, že všetci hovoria o jeho papieri, no nikto mu nepovie, čo je tam napísané, pretože rozhorčene sa na nás všetkých oboril:

„A prečo aj mne to nikto nepovie?! Všetci to viete a mne to neukážete!"

Nadurdene nám vyčítal. Adriána mu dala plagát do ruky a ukázala na veľké písmená hore na plagáte.

„Čítaj!" rozkázala.

Vasil sa na to prvé slovo chvíľu díval a pošepky si ho hláskoval.

„Čo je to re-grú-to-va-nie?"

„To je, keď niekto zvoláva mužov, aby sa pripravili do vojny," pohotovo mu vysvetlila mama.

„Ale veď to je supééér!" zvýskol Vasil.

Všetci sme ostali naňho hľadieť ako prikovaní.

„Vždy som chcel byť rytier. Myslíte, že by mi dali vlastného koníka?"

„Vasil," začala mama trpezlivo, „rytieri už dávno nie sú. Iba vojaci."

Vasilovi sa od úžasu rozšírili viečka.

„Takže budem mať tank?"

Ani nečakal na odpoveď. Vbehol do lesa, pár minút tam s niečím rachotil a potom prišiel naspäť s palicou v ruke, tváriac sa, že je to puška. Adriána už videla, že si chce ľahnúť do tej mokrej trávy, preto ho hneď skrotila.

„Vasil, vojna je zlá! Zabíjajú sa v nej ľudia!"

Vasil sa zarazil a ostal tam chvíľu nečinne stáť.

„A prečo sa zabíjajú?"

„Pretože to jej otec rozhodol," zamrmlal Peter, za čo si odo mňa vyslúžil kritický pohľad.

Pokrčil plecami a vopchal si ruky do vreciek. Chcela som sa naňho hnevať za to, čo povedal o mojom otcovi, no nemohla som. Mal pravdu. Jediný, kto mohol vyhlásiť vojnu proti Svetlým mágom bol len a len môj otec. Ale prečo? Nikdy mi takú možnosť nespomínal. Jedine, že by ho k tomu dohnala Lýdia. Každopádne to musel byť veľmi významný dôvod.

Pozrela som sa na mamu hľadajúc u nej nejaké vysvetlenie. Jej stratený a zúfalý pohľad však hovoril za všetko.