Electus - Mágovia rodu Canus

68. Kapitola

Domov. Prišlo mi zle od žalúdka. To slovo mi ešte dlho rezonovalo v hlave ako tá njastrašnejšia pesnička, ktorú ste v detstve museli počúvať každú chvíľu.

„A nie je to to isté? Teba v Metuse väznil mesiac, mňa vo vile celý život."

Nečakala som na jeho reakciu. Pomaly som sa vybrala za ostatnými. Počula som, ako sa Peter ku mne mlčky pripojil.

Cesta k malým dreveným dvierkam bez kľučky a s dierkou na kľúčik sa mi zdala nekonečná. Celý čas som rozmýšľala o otcovi, detstve a o mame. Vôbec som nemala chuť vracať sa. Je to smiešne, pretože dobre viem, že mi nič spraviť nemôže. Predsa len mi žalúdok zvierala chladná oceľová ruka. Nechcela som ho vidieť. Nie teraz a za takýchto okolností. V jeho očiach som určite bola zradkyňa. Tá, čo sa spolčila so Svetlými, nafingovala únos, aby sa dostala z vily a utekala pred ním do posledného dychu. Svojím správaním som ho vytáčala do zúrivosti, akú som uňho nevidela celé roky. Čo na tom, že som priviedla späť mamu? Nič to nezmení na situácii, že neznáša Adriánu a moje dôvody, prečo by mal zmeniť svoj postoj k nej aj tak nebude počúvať.

Čo keby som mame povedala, že tam nechcem ísť? Že nie som schopná čeliť jeho hnevu? Mama by ma asi vysmiala a opäť by začala splietať o jeho nekonečne veľkej dobrote a láskavom srdiečku, ktoré, žiaľ, tajil aj pred sebou samým. Tomu však mama nechcela uveriť. Vždy mala v očiach obraz, ktorý ja som si pamätala už iba hmlisto. Dobrosrdečný úsmev, ktorý vykúzlil na tvári zakaždým, keď sa mama zjavila v miestnosti. Bol do nej blázon až po uši. Mám taký pocit, že sa do nej znova zaľúbil každé ráno, keď sa ukázala na raňajkách so svojou pozitívnou energiou.

„Pssst!" zasyčala Adriána na Juliána, keď omylom stúpil na vetvičku, ktorá pod ním hlasno zapraskala.

Všetci sme sa naňho zamračene pozreli.

„Chceš nás všetkých prezradiť?! Nemyslím si, že Severín bude mať náladu na nevítaných hostí," hrešila ho.

„P...Prepáčte," koktavo sa ospravedlnil a potichu sme ďalej pokračovali.

Už sme skoro tam, začula som vo svojej hlave.

V maminom hlase som cítila vzrušenie. Určite sa už nevie dočkať, kedy prídeme na miesto, ktoré ja z duše nenávidím. O chvíľu sme stáli na tmavej lúke. Fúkal silný studený vietor. Lepšie som sa zababušila do svojej bundy, ktorú ma mama donútila zbaliť a spomínala, aké to tu bolo presne pred necelými troma mesiacmi. Vtedy vôbec nebolo tak chladno. Bol koniec júla a mesiac mi svietil na cestu. Dnes večer mesiac nesvietil, nerozvoniavali tu kvety. Leto nenávratne odišlo. Miesto toho tu je teraz popadané lístie, ktoré zavialo z lesa, udupaná zem a jesenná tráva.

„Pan, poď nám pomôcť!" zavrčala mama neďaleko.

Obzrela som sa. Mama aj s ostatnými sa snažili otvoriť staré, zhrdzavené dvierka, no ako sa zdá, boli zaseknuté. Samozrejme, až na Juliána, ktorý si neplánoval zababrať svoje krehké rúčky s niečím tak trápnym, ako je otváranie dvier. Opovrživo na nich z diaľky pozeral so založenými rukami. Škaredo som naňho pozrela, no pochybujem, že môj pohľad zachytil v tej tme. A tohoto mamľasa mi predurčil otec? Nikdy!

V tme som dobre nerozoznávala, akej farby tie dvere sú, no nepotrebovala som to. Vedela som to presne. Malé drevené dvierka s ešte menším zámkom. Uškrnula som sa, keď som videla, ako urputne sa snažia otvoriť ich.

„Čo tam len tak stojíš? Pomôž nám!" čertil sa Peter.

„Ach, samozrejme. Možno by ste mohli skúsiť toto, než tie dvere vylomíte z pántov," odvetila som s úsmevom a ukázala im kľúčik, ktorý som si schovávala v ruksaku.

Vedela som, že sa mi oplatí nosiť ho stále pri sebe.

Mama sa naň prekvapene pozrela. Až potom jej svitlo, čo to držím v ruke. Šťastne sa usmiala.

„Pan, to je výborné! Netušila som, že ho po celý ten čas máš."

Peter pustil dvere a pristúpil ku mne. Vzal si kľúčik a žmúril naň v tme.

„Žartujete? Taký kľúčik sa predsa nemôže nikde zmestiť. Určite nie do takýchto dvierok."

„Prečo, zdá sa ti príliš malý?" podpichla som ho.

Zamračil sa.

„Veď uvidíme," povedal a všetkým naznačil, aby mi urobil priestor.

Vrátil mi ho a „galantne" ma priviedol k dverám. Zamračila som sa naňho. Nemala som náladu na posmešky. Nie v tejto situácii.

Zobrala som kľúčik a rukami šmátrala po celých dvierkach, aby som našla otvor.

„Trochu svetla by sa mi tu vážne zišlo," zamrmlala som si po chvíli hľadania.

„Si predsa langvinistka," pripomenula mi mama.

Zháčila som sa. O mojej neschopnosti zatiaľ ešte nevedela. Už som jej chcela niečo odvetiť, keď ma Peter predbehol.

„Ja to urobím."

„Hurá! Peťko bude čarovať! Peťko buď..."

Adriána mu vystrašene dala ruku na ústa a pohľadom Petrovi naznačila, aby nezdržiaval.

„To je absurdné! Ako chceš urobiť oheň, keď ovládaš vzduch?" vysmial ho Julián.

Peter sa naňho zaškeril.

„Sleduj a uč sa, Julko!"

Zavrel oči. Začal si niečo ticho mrmlať. Predpažené ruky si dal do pästí. Žily na krku mu navreli. Julián sa na to všetko díval s nadvihnutým obočím.

„Aj tak nechápem, prečo si to nespravila ty," povedala mama nakoniec.