Electus - Mágovia rodu Canus

92. Kapitola

    „Mami?" nechápala som.

„Aj ja ťa rada vidím, Pan," odvetila mi a obšťastnila ma unaveným úsmevom.

Chcela som ju natešne objať, no vtom som si uvedomila, že ešte stále v rukách kŕčovito zvieram rukoväť. Zahodila som dýku vedľa muža v bezvedomí a tuho mamu objala. Keď sme sa pustili, vyčerpane sa oprela o strom.

„Utekaj," zašepkala.

Nechápavo som na ňu pozrela.

„Bež touto cestou, dokým nenájdeš Adriánu, alebo sa nedostaneš na lúku, kde máme postavený tábor.

„Ale čo Vasil a Peter?" nedala som sa.

„Vasil už je v bezpečí pod Adriániným dohľadom a o Petra sa postarám," odvetila pokojne.

„Nie," protirečila som jej.

Mama sa na mňa prekvapene pozrela.

„Si vysílená! Máš za sebou určite veľmi náročný boj. Nenechám ťa tam ísť samu. Čo ak ťa chytia?"

Mama sa na mňa láskyplne usmiala.

„Nechytia."

„Ako si môžeš byť taká istá?"

„Jednoducho to viem a teraz už choď!" povedala mi netrpezlivo a popchala ma na cestičku, ktorou sama pravdepodobne prišla.

Chcela som jej ešte niečo povedať, no keď som sa otočila, mama zmizla. Strach o ňu mi zvieral hrdlo. Čo ak sa mama mýli? Zomkla som pery a rozhodne kráčala cestičkou, ktorou sem prišla. Ja jej nijako nepomôžem, no Adriána áno. Pridala som do tempa. Neustále som sa obzerala za seba, či náhodou niekoho neuvidím, no všade bolo ticho. A tmavo. Striasla som sa. Pripomínalo mi to bludisko.

Nadskočila som, keď som stúpila na vetvičku. Stŕpla som, no nič v lese sa nepohlo. V tom tichu som dokázala počuť moje vlastné splašené srdce. Prehltla som. Hlavne pokračovať po cestičke. Les redol. Už tu neboli húštiny a cez koruny stromov sa predieralo aspoň nejaké slnečné svetlo. V diaľke som videla, ako les pomaly končil a na jeho mieste sa objavovala lúka. Náhle som za sebou počula výkrik. Prudko som sa otočila. Útočníka som nikde nevidela. Výkriky však boli stále bližšie a bližšie. Vychádzalo to zľava. Šprintom som sa tam rozbehla rozoznávajúc Adriánin hlas.

Skoro som sa pošmykla na vlhkom lístí, no udržala som aspoň ako-takú rovnováhu. Pred sebou som zazrela Adriánu ako útočí na troch mužov naraz. Zbledla som. Bola síce dobrá, nie, veľmi dobrá, no oproti trom mužom nemala šancu. Nikde som nevidela Vasila. Pohľadom som ho hľadala, no pravdepodobne mu Adriána prikázala, aby sa schoval.

Vyštartovala som jej na pomoc. Už počas behu som si začala mrmlať zaklínadlá a pálila do nich celou silou. Mužov môj nečakaný útok na chvíľu vyviedol z mieri, no aj to stačilo na to, aby Adriána získala nad nimi prevahu. Jedného presným kopom zrazila k zemi. Ďalšieho, ktorý ju neustále nútil udržiavať rovnováhu na malom zemetrasení, ktoré spôsobil, poslala prudkým prúdom vzduchu do najbližšieho stromu. Posledný mal čo robiť, aby odblokoval moje zaklínadlá a zároveň sa uhýbal Adriáninej rýchlej salve úderov.

Približovala som sa. Adriáne sa darilo brániť ma pred jeho útokmi, ktoré, keby nebolo nej, určite by ma poslali k zemi. Muž bol čím ďalej, tým vyčerpanejší. Po tvári mu stekal pot. Aj by som sa uškrnula a v duchu víťazne zavýskala, no bola som rovnako unavená ako on. Ak nie viac. Nohy sa mi triasli. Pichalo ma v boku a od použitia toľkej mágie ma bolela hlava. Žasla som nad tým, ako sa Adriána dokáže udržať na nohách.