Electus - Mágovia rodu Canus

66. Kapitola

Mama ho začala hladkať po chrbte. Tigrilupus švihol chvostom a celý sa napol. Všimla som si, že predné laby, na ktorých mal pazúry sa mu stále vysúvali a zasúvali. Obe hlavy však vyzerali byť spokojné. Mala som pocit, akoby túžili po takomto škrabkaní a maznaní celé veky, čo je aj dosť pravdepodobné.

Vlčia hlava však už mala maznania na chrbte plné zuby, roztopašne uhryzla tigriu hlavu do ucha a Tigrilupus sa zrazu vyvalil na chrbát a ukázal brucho. Zvesil laby ako ten najroztomilejší psík pod slnkom a vyplazil jazyk. Mama sa pustila do škrabkania obrovského brucha a pritom ho stále chlácholila peknými a šťastnými slovami.

„Nemám slov," zašepkala ticho Adriána nad výjavom, ktorý sa nám tu naskytol.

„Ako?" nechápal Peter.

„Už je to preč?" pípol Julián, ktorý sa až teraz rozhodol obšťastniť nás svojou prítomnosťou.

Odvrátila som od neho pohľad. Nikdy nepatril medzi mojich najobľúbenejších, no po tej poznámke o zasnúbení sa mi priam sprotivil. Viem, že v podstate za to nemôže. Nikto z nás. Prečo však práve on?! To museli zo všetkých chlapov na svete vybrať práve jeho?! Veď je to iba doritivlez! Egoistický, namyslený a neskutočne otravný strachoput!

Samozrejme, nikto mu neodpovedal. Vasil sa natešene rozbehol k Tigrilupusovi a začal ho hladkať po bruchu rovnako ako mama. Adriána a Peter tiež podišli bližšie. Vtedy Tigrilupus spozornel a výstražne zavrčal. Po tele mi prešiel mráz. Mama sa naňho škaredo pozrela, no inak nespravila nič.

„Cíti z vás nebezpečenstvo," ospravedlňovala ho.

„To je Vasil až taký neškodný?" nechápal Peter.

Vasil pokračoval v škrabkaní a, ako sa zdalo, Tigrilupus nemal proti tomu žiadne námietky. Vyvaľoval sa pri ňom ako keby boli odjakživa najlepší kamaráti.

„Ale Pan bude milovať!" natešene zvolala mama.

„Čože?!" skríkla som a podvedome sa mi roztriasli nohy.

Leda tak na večeru.

„Samozrejme, len poď, poď!"

Už mi podávala ruku, no ja som sa odtiahla. K zvieraťu, ktoré ma pred troma mesiacmi skoro roztrhlo na dve polovice sa za žiadnych okolností nepriblížim.

„Ak ty nepôjdeš k nemu, on príde k tebe," pokračovala mama.

„No tak, Arabelka, urob mu službu a naservíruj sa mu. Bolo by to od teba neslušné, ak by si to nespravila," rýpal do mňa Peter.

„Sklapni, somár."

Peter sa zachechtal a jemne ma posunul smerom k mame. Tá ma rýchlo schmatla za ruku a už ma ťahala k vyvalenému Tigrilupusovi aj napriek mojim hlasným a neprepočuteľným protestom. Tigria hlava ku mne so záujmom otočila hlavu. Vlčia bola zatiaľ úplne zaujatá Vasilom. Lízala ho všade. Na rukách, tvári, tričku... Všade po ňom ostávali lepkavé sliny. Mama mu ma šikovne postrčila. Kolená sa mi triasli. Chcela som odtiaľ okamžite zdrhnúť, no mama ma schmatla za plecia a nedovolila mi újsť.

Svojmu strachu sa musíš postaviť.

Ozvalo sa mi v hlave.

To nemyslíš vážne! Veď ma zožerie aj s ruksakom a ako dezert si dá Juliána!

Mama sa na mňa škaredo pozrela. Zrejme som do toho nemala zaťahovať aj jeho, no bolo mi to jedno. Bola som odhodlaná sa k tomu zvieraťu nepriblížiť ani na krok. Cítila som sa ako hlavný chod na hostine pre veľkú mačičku, ako by to asi povedal Vasil.

„Lupusko," zaštebotala mama, keď videla, že ja sa nemienim pohnúť ani o krok.

Tigrilupus zbystril pozornosť. Už sa na mňa nedíval len jeden pár očí. Zvedavo podišiel ku mne a začal ma ňuchať. Stŕpla som. Tigrilupus sa ku mne lenivo dovliekol a začal ma oňuchávať. Zatvorila som oči, aby som sa na to nemusela pozerať. Ruky sa mi roztriasli. Skoro som tam odpadla od strachu. Najradšej by som vzala nohy na plecia a utekala kade ľahšie. Miesto toho som tam stála ako prikovaná so zavretými očami a vnímala jeho teplý dych na mojej pokožke.

„Mami?" vystrašene som pípla.

„Neboj sa," chlácholila ma stále ma držiac za plecia.

„Alexa, ako si môžeš byť..."

Nepočula som, aký bol koniec Adriáninej vety, pretože mi tigria hlava olízala polku tváre a vlčia sa pustila do tej druhej. Zhrozene som otvorila oči a zhnusene si začala utierať lepkavú tvár celú od slín. Nebolo to práve najľahšie, keďže tigria hlava sa mi neustále obtierala o ruku a vlčia krútila chvostom, štekala a pojašene poskakovala a hrýzla do všetkého, čo jej prišlo do cesty.

„Takto vyzeráš omnoho lepšie, Arabelka," so smiechom odvetil Peter a snažil sa napodobniť moju grimasu, ktorú som pri tom urobila.

Počula som, ako sa Julián zhnusil. Odstrčila som obe hlavy a snažila sa ignorovať Adriánin a mamin úškrn. Petrov výraz som radšej ani nekomentovala.

„Prečo sa teraz ku mne správa tak milo, keď pred tým na mňa zaútočil?" spýtala som sa mami cez dotieravé hlavy Tigrilupusa.

Odrazu na mňa vyskočil a ja som so smiechom spadla na zem. Snažila som sa brániť pred náhlym útokom spočívajúci z lízania po celej tvári a obtierania sa, no prehrávala som. Ostatných som pre obrovské telo ani nevidela. Snažila som sa cez záchvaty smiechu skríknuť, aby im pomohli, no nedalo sa. Slzy mi stekali po tvári. Vlčia hlava sa tuším začala hrať s vlasmi, no bolo mi to jedno. Vzdala som sa. Pri tých dvoch hlavách som sa cítila ako obrovská bábika na hranie.