Electus - Mágovia rodu Canus

79. Kapitola

    Potichu som sa postavila, vyšla zo stanu a zazipsovala za ním otvor, aby mu tam nevliezla nejaká chrobač. Tesne pred tým, než som ho úplne zavrela, zadívala som sa naňho. Vyzeral tak nevinne, tak krehko, keď spal. Tvár mal uvoľnenú. Kútiky úst sa mu neustále ťahali do úsmevu. Prevrátila som oči. Jasné! To je celý on! Ešte aj v spánku sa uškŕňa!

Vrátila som sa späť k ohňu, kde sa už medzitým debata obrátila na Alfonza. Sadla som si vedľa neho a počúvala o čom sa zhovárajú.

„Snažil som sa ho presvedčiť, že vojna nie je jediné riešenie. Nepočúval ma," začal skrúšene, „keby tak len vedel, že ste nažive. Dokonca obe! Zbláznil by sa od toľkého šťastia."

Podľa toho, ako sa díval na mamu, ešte stále nemohol uveriť, že som ho neoklamala. Totižto, vtedy, keď som sa postavila medzi neho aj Petra, využila som to, že som langvinistka. Popravde, nebyť toho, že na mňa mieril a díval sa na mňa pohľadom, ktorý mi v niečom pripomínal otca, asi by mi ani nenapadlo použiť to.

No stalo sa. Vykríkla som naňho svoju známu formulku Nehýb sa! Fungovalo to. Ostal stáť na mieste, no nanešťastie, Peter to isté. Avšak stačilo sa iba zamerať na silu zaklínadla a povedať pohni sa a bolo po probléme. Peter sa vyčerpane zvalil na zem ako mech zemiakov a opäť sa štveral na nohy. Potom sme obaja striedavo vysvetlili Alfonzovi tie najzákladnejšie veci nevynímajúc Lýdiu, hoci sme zamlčali veľmi veľa preňho nepodstatných detailov, ktoré, keď sa to podarí, bude vedieť nanajvýš Adriána s mamou. A od nich sa to nikto nedozvie. Teda, dúfam. Inak by ma dal otec rozštvrtiť.

Potom som s varovaním zrušila zaklínadlo a Alfonz sa prekvapene zatackal. Prekvapilo ho veľa vecí, moje značné pokroky v mágii nevynímajúc. Neveril, že mama je nažive. Vlastne, neveril ničomu, čo sme mu povedali. Tak som mu jednoducho odvetila, že môže ísť s nami a presvedčiť sa na vlastné oči alebo odísť. No v žiadnom prípade som sa nemienila vrátiť s ním.

„Takže, čo vlastne máte za lubom? Prečo sa schovávate?"

Muselo to vyznieť viac útočne ako zamýšľal, pretože hneď na to miernejšie dodal:

„Všetci sme sa o teba báli."

Mama sa nervózne zahniezdila. Pohľadom skĺzla nižšie a zabodla ho do plameňov. Prehltla.

„Ja... Nemohla som sa vrátiť, aj keď som chcela."

Ospravedlňujúco sa naňho pozrela. Alfonz prikývol.

„Viem," odvetil jej ticho.

„Vieš?" prekvapene sa spýtala.

„Pandora mi to povedala."

„Ach."

Pozrela sa na mňa s nadvihnutým obočím. Sklopila som zrak.

„Musela som mu niečo povedať. Inak by s nami nikdy nešiel," dodala som na obranu, keď som si všimla, ako sa Adriána tvári.

„Možno si mu mohla niečo naznačiť, no povedať o Lýdii..."

„Adriána," zahriakla ju mama, „urobila len to, čo jej v tej chvíli prišlo najsprávnejšie. Nič zlé nespravila. Aj tak by sa to raz dozvedel."

„To síce áno, ale kedy? Prinajlepšom po vyriešení nášho problému. Vieš dobre, aké je nebezpečné do toho ťahať ďalších ľudí."

„Dobre, dobre. Už to viac nespravím! Spokojná?" upokojila som ju mrzuto.

Adriána, hoci nerada, prikývla.

„Nuž, a potom, keď sme nakoniec všetci spolu ušli, museli sme sa schovávať. Nemohli sme riskovať, že nás nájde. A vtedy sme stretli Juliána."

„Aké stretnutie? Uniesli ste ma!" nahnevane jej skočil do reči Julián.

Prevrátila som očami. Ten s tým únosom asi nikdy neprestane.

„Viem," opäť pokojne odvetil.

Adriána nahnevane po mne šľahla pohľadom. Podvedome som sa prikrčila. Možno som sa po ceste späť trošku viac rozrečnila, ako som mala. No bola som taká rada, že ho opäť vidím! A Peter mi v tom nedokázal zabrániť, keďže mal dosť starostí s tým, aby ostal pri vedomí.

„A teraz sme tu a hľadáme..."

Tu sa mama zarazila. Spýtavo sa pozrela na Adriánu, no tá ostro pokrútila hlavou.

„Stantinová," začal Alfonz dusiac smiech, „viem, čo hľadáte."

Adriáne sa od hnevu rozšírili zreničky. Vystrela sa vo svojej výške a zabodla do mňa pohľad ako dve kopije.

„Čo všetko si mu povedala? Konkrétne," zašepkala Adriána vyslovujúc pri tom každú slabiku jasne a zreteľne.

Po chrbte mi prešiel mráz. Vedela som, že je na svoju minulosť a všetkých, ktorí sú s tým spojení nadmieru háklivá, no kto mal vedieť, že zareaguje úplne rovnako ako Lýdia?!

„Ja... Ja..." habkala som.

„Tak hovor!" skríkla na mňa.

„To stačí, Adriána!" zasiahla do toho mama. 

„Stačí? Stačí?! Nemal vedieť nič! Tak ako všetci ostatní! Netýka sa ho to! Rovnako ako sa to netýka Juliána či Severína! Nemajú právo o tom vedieť o nič viac než on!" zrúkla a ukázala na Alfonza úplne vyvedeného z miery.

Asi ešte nezažil, žeby sa tie dve niekedy takto hádali. Šťastie, že za ten mesiac som už zažila nejednu takú hádku.

„A ja mám právo vedieť to?" ostro jej odvetila otázkou mama.

Adriána sa zarazila. Zúrivý výraz sa na chvíľu vytratil.

„Sa... Samozrejme. Ako ti len mohlo napadnúť, že..."

„Tak potom majú na to právo aj ostatní," pevne rozhodla mama.

„Alexa," zavrčala pomedzi zuby Adriána.

Videla som, ako zaťala päste. Prehltla som. Toto sa neskončí dobre.

„Čo? Severín a Alfonz sú zasa moja rodina. Nie je fér nechávať ich v nevedomosti!"

Adriána sa na ňu nasrdene dívala. Mama neuhla pohľadom. Prestrašene som sa dívala z mamy na Adriánu odhadujúc, ktorá asi vyhrá tento boj. Nakoniec Adriána zvesila plecia. Ruky zaťaté do pästí porazenecky zvesila popri tele.

„Fajn, povedz mu, čo chceš, no neočakávaj, že tu budem sedieť a počúvať to," zašepkala rezignovane a pobrala sa do stanu.

„Aďka! Nechoď preč!" zvolal Vasil za ňou, ona sa však ani neotočila.

„Choď za ňou, Vasil," poradila mu mama.

Stroho prikývol a rozbehol sa za ňou. Nadvihla som obočie. Ten pohľad musel odpozerať od Adriány. Tuším má naňho zlý vplyv. Uškrnula som sa. Ani mama by ma nezachránila pred istou smrťou, keby som jej to povedala.

Dlhú chvíľu bolo pri ohniticho. Mama mu dorozprávala všetko, čo sa nám udialo. Niektoré detaily ohľadomLýdie si však nechala pre seba. Alfonz si to zrejme všimol, no na nič sanepýtal dokonca ani nevyzvedal.