Electus - Mágovia rodu Canus

57. Kapitola

    Julián, bledý natoľko, žeby mu aj mŕtvola závidela, čumel na nich s vypleštenými očami. Pripomínal mi môjho macíka, ktorého mi raz rodičia kúpili. Avšak ja som sa ho hrozne bála pre jeho veľké lesklé oči. Mala som pocit, že sa zakaždým na mňa pozerá a sleduje ma na každom kroku. Preto raz večer, keď som už aspoň týždeň preňho nespala, ukradla som Nane krajčírske nožnice (keďže moje detské boli hrozne tupé) a po polhodinovom úsilí v úplnej tme (pretože som sa bála, že ma ten maco uvidí, aké zverstvá na ňom pácham) som mu tie oči odstrihla. Čuduj sa svete, odvtedy mi už rodičia nikdy v živote žiadneho macka nekúpili.

Nakoniec Maxov pohľad skĺzol na Adriánu. Pomaly sa zviechala na nohy. Výraz tváre sa mu zmenil. Očami vysekanými sťa zo žuly ju nenávistne prebodával. Ona mu ten pohľad aj napriek bolestnej grimase opätovala a so škrípajúcimi zubami sa postavila na nohy.

„Ty naozaj zrejme netušíš, kedy prišiel tvoj čas," povedal ľadovo.

„Vážne si myslíš, že pár úbohých kamienkov bude na mňa stačiť? Detinské!" vrátila mu to provokatívnym tónom nemihnúc pri tom ani brvou.

Max nahnevane zaťal čeľusť a jedným gestom dal ostatným povolenie na útok. Na to však bola mama, ktorá stála predo mnou, pripavená. Pálila na nich jedno zaklínadlo za druhým.

Napriek maminej snahe, Max si vytrvalo razil cestu až k nám. Opätoval mame paľbu, no tá sa jeho zaklínadlám s ľahkosťou vyhýbala. Ja s Juliánom sme až také šťastie nemali. Možno, keby ma nezvieral za rameno tak, že mi skoro až odumieralo a nevrieskal mi pri tom do ucha, že zomrieme, bolo by to jednoznačne jednoduchšie. Miesto toho som mala čo robiť, aby som sama nevyskočila z kože, nieto ešte aj kryť jeho a brániť sa pred lietajúcimi zaklínadlami.

Odrazu mi okolo ucha zasvišťalo zaklínadlo. Prudko som sa zastavila. Zmätene som sa obzrela a hľadala útočníka. Napravo odo mňa sa len tak mimochodom uškŕňala žena so šabľou v ruke. Zbledla som. Počula som, ako Julián za mojím chrbtom zhíkol. Stisk jeho rúk na mojich ramenách zosilnel. Žena si nás so smiechom prezerala. V očiach by som jej pravdepodobne márne hľadala zľutovanie.

Predstierajúc odvahu som sa pred ňu postavila prebodávajúc ju svojím vyberaným pohľadom, ktorý (ako som úpenlivo dúfala) aspoň trochu pripomínal ten otcov. Žena mi to opätovala takým krutým pohľadom, že mi srdce spadlo až do nohavíc.

Dobre, Pandora. Len pokoj. Ty to dáš. Hlavne neuteč skôr, než jej stihneš zmazať ten jej strašný úsmev. Predstavovala som si, že nič z toho nie je skutočné. Je to len jeden z mnohých cvičných súbojov, ktoré sme spolu s Petrom absolvovali. Nič viac.

Mama bola kdesi napravo. Vypálila ďalšie zaklínadlo. Toto však bolo omnoho rýchlejšie, ako ktorékoľvek pred tým. Max to nečakal a len tak-tak sa mu uhol pokračujúc v ich nebezbečnom dueli. Zaklínadlo však pokračovala a trafilo toho nebezpečne ozbrojeného fešáka. V zápätí ho odhodilo asi o meter dozadu. Ostatní ustrnuli a hodili rýchly pohľad na svojho člena, ktorý teraz ležal medzi dvoma vírmi. V bezvedomí. Premerali si mamu novým pohľadom. Rozhodne od nej nečakali takýto silný útok. To využil Peter, ktorý sa ako-tak pozviechal a najrýchlejšie, ako sa len dalo, zaútočil.

Nasledovala som jeho príklad. S odvážnym výkrikom som sa rozbehla k svojej súperke. Ona však len stála so šabľou pred sebou pripravená kedykoľvek zaútočiť. Mysľou mi preblyslo jedno z mnohých Petrových varovaní. Tesne pred zrážkou som sa vrhla k zemi a prekotúľala sa mimo dosah jej šable. Teda, aspoň som v to dúfala. Počula som, ako šabľa tesne minula moje plece. Šikovne som sa postavila a opäť sa ocitla zoči-voči svojej súperke.

Náhle ma zamrazilo. Ženin úsmev bol taký široký, že vytváral drobné jamky. Veľavýznamne sa pozrela na mňa, potom svoj pohľad sklopila o čosi nižšie na svoju ostrú šabľu, ktorá sa uhniezdila pod Juliánovým krkom. Mala som pocit, že srdce mi vynechalo jeden úder.

Nemo som zízala na rozklepaného Juliána, ktorého už od bezvedomia delilo len kúsok. Dobre som vedela, že ju sama nikdy neporazím. Skrúšene som sa pozrela naokolo na ostatných. Peter s Vasilom si zobrali na starosť toho ostrieľaného vojaka. Držali ho ako-tak pod kontrolou, no bola len otázka času, kedy niekto z nich urobí chybu a situácia sa v zlomku sekundy zmení.

Max medzi tým zatlačil mamu až úplne k Adriáne. Tá už stála pevne na nohách odhodlaná bojovať po boku svojej priateľky. Max sa nad ich úsilím iba škodoradostne pousmial a s novou vervou opäť zaútočil.

Bola to bezvýchodisková situácia. V bojovaní som sa tej ženskej nedokázala rovnať. Náhle mojou zatemnenou mysľou prešiel svetlý lúč menom nápad. Prečo by som mala s ňou bojovať takto? Opätovala som jej úsmev, ktorým ma obdarovávala posledných desať minút.

„Ignis," zakričala som a hodila ohnivú guľu do toho jej strašného úsmevu.

„Pandora, nie!" zakričala mama zozadu.

Bolo však neskoro. Ohnivá guľa si razila cestu k svojmu cieľu. Žena sa jej, samozrejme, bez problémov vyhla. Nemohla som si nevšimnúť, že Julián skoro ani nedýchal, keď sa s ním žena uhýbala. Zaklínadlo však trafilo steny víru. Tie po pár sekundách vzbĺkli plameňom. Vystrašene som cúvla pred záplavou karmínovo červenej, ktorá sa odrazu rozprestrela všade navôkol.

„Aqua!" vykríkla som zúfalo.

Toto šialenstvo som však nezastavila. Táto neškodná kvapka vody sa vyparila skôr, než sa vôbec dotkla steny. Všetci sa začali okolo seba prekvapene obracať. Vo vzduchu bolo cítiť jemnú paniku.

„Si normálna?!" vrieskal po mne ten starý veterán.

Tak možno až taká jemná nebola. Jazva sa mu pri tom hrozivo prevaľovala na tvári. Ak k tomu pripočítam tiene, čo mu urobil oheň... No, najkrajšie práve nevyzeral.

Cítila som, ako sa mi pri jeho okríknutí zatriasli kolená.

„Veď nás tu všetkých uškvaríš zaživa!" pridala sa žena, ktorá odhodila Juliána na zem a už ťahala bezvládne telo toho mladíka do vnútra nášho víru preč z dosahu plameňov.

Rýchlo som sa rozbehla k Juliánovi. Žena však bola mrštnejšia. Hneď čo presunula svojho spolubojovníka do bezpečia, dvoma dlhými skokmi bola opäť pri Juliánovi a hrozivo na nás striedavo mierila šabľou. Zaťala som päste, no nech som robila čokoľvek, nemala som proti nej šancu. A čo bolo najhoršie? Všetci traja sme to vedeli.

Nestihlo jej však ani cuknúť líce do víťazného úsmevu, keď do nej zboku narazil veterán. Niečo naňho nezrozumiteľné zasyčala, pretože ju úplne privalil. Pozrela som sa na zničeného Petra, ktorý si už mumlal jedno zo svojich nekonečných zaklínadiel. Rýchlo som pomohla Juliánovi na nohy a posunula sa pred Petra, aby som ho ochránila. Vasil sa zadýchane postavil vedľa mňa tuho zvierajúc svoju dýku. Veterán sa zatiaľ pomaly spamätával. Žena ho zúrivo zo seba zhodila a prudko sa postavila na nohy.