Electus - Mágovia rodu Canus

107. Kapitola

„Veď som to už vravela. Tvoja predvídateľnosť je až trápne detinská."

Lýdiinou tvárou prebehol chladný tieň. Oči jej potemneli. Adriána však neskončila.

„Prišla si neskoro. Kniha je už zničená," vyhlásila pevne.

Lýdia sa na ňu na chvíľu pozrela a študovala jej v tvári. Nakoniec sa na ňu udivene pozrela.

„Oh, naozaj?" spýtala sa prekvapene a naklonila sa, aby na mňa dovidela cez Adriánu.

Najprv si ma premerala škodoradostným úsmevom od hlavy až po päty, potom jej pohľad zablúdil k meču. Potom sa jej pohľad vrátil naspäť k Adriáne.

„To sotva."

Adriána sa zmätene obzrela za seba. Keď jej pohľad skĺzol zo mňa na meč, zatla čeľusť. Sama som sa naňho pozrela a nevedela sa rozhodnúť, či som urobila správnu vec. Meč bol hlboko zaseknutý v podstavci iba niekoľko centimetrov od knihy.

„Čo si... Čo si to..." začal Peter, keď sa tu tiež pozrel, no nedokázal to dokončiť.

Do očí sa mi nahrnuli slzy.

„Nemôžem," zašepkala som do ticha.

„Samozrejme, že nemôžeš. Nič iné sa od toho ani len nedalo čakať. Je totižto jedno ako veľmi sa podobáš na Cantetovú, vo vnútri si rovnaký slaboch ako Noct."

Na to sa obrátila k Adriáne.

„To je sklamanie, nemám pravdu? Ten pocit, že sa nemôžeš spoľahnúť ani na tú hŕstku, čo idú za tebou," tragicky si vzdychla.

„Aké smutné. Musím uznať, že si si vybrala veľmi nespoľahlivých ľudí. A ten ukecaný zajačik, ktorého som celé tie dni tak rada počúvala, nebol výnimkou," zapriadla sladko s jedovatým úsmevom.

„Kto?" spýtal sa Peter nechápavo.

Lýdia sa doširoka usmiala.

„Nechýbal vám? To bude veľmi sklamaný, keď sa to dozvie. Poviem vám, ten by všetko vytáral hoci aj v sne."

„Julián," zhrozene som zašepkala.

Spomenula som si na slová, ktoré hovoril Max tesne pred tým, než sme odchádzali. Ešte sa stretneme. Už som sa o to postaral.

„Čo si mu spravila?!" začala som.

„Ja? Skoro nič. Stačilo ho trochu poštekliť nožom po hrdle a spieval rýdzejšie ako slávik."

Adriána zatla čeľusť. Lýdia však v svojej hre ešte neskončila.

„Viem, že ste z toho celí zničení a úprimne, ani mňa to už nebaví. Som však dobrosrdečný človek a aj napriek všetkému, čo ste mi spôsobili, nechám vás ísť. Ak mi, samozrejme, dáte tú chýbajúcu stránku."

„Za koho nás máš Lýdia? Myslíš si, že by sme ju sem vláčili tebe popod nos ako tí najväčší hlupáci?" zavrčala Adriána.

V Lýdiiných očiach zahoreli plamene.

„Klamárka."

Prečesala nás pohľadom a najdlhšie sa pristavila na mne. Myklo jej kútikmi úst.

„Takže nie? Čoho som sa to len dočkala? Neschopný generál a zajačikovia, ktorí nespolupracujú," zacmukala nespokojne.

„Zviažte ich!" rozkázala.

Muži sa na nás vrhli ako divé vlky na svoju korisť.

„Stojte!" skríkla som a vytiahla z vrecka papierik skôr, než sa k nám stihli dostatočne priblížiť.