Electus - Mágovia rodu Canus

36. Kapitola

„Ty sa voláš Adriána?" spýtali sa.

„Nie, to hovoril mne," zachraňovala som, čo sa dalo a skúsila sa zasmiať.

Vyznelo to možno asi tak, ako keď pes hryzie pískajúce prasa.

„Hej! Stoj!" zakričala mama, lebo Julián sa opäť kamsi tackavo rozbehol. Muži sa za ním rozbehli, keď im cestu skrížila Adriána s Petrom.

„Nechajte ho!" zasyčala.

Všetci sme sa na ňu pozreli. Naše divadielko práve urýchlene zatiahlo oponu. Jej hlas sa niesol po celej lúke. Nebolo ani najmenších pochýb, že to oni nezačuli.

Situácia začínala naberať úplne iné obrátky. Muži vytiahli zbrane.

„Ty naozaj nevieš, kedy máš skapať," zúril ten vpredu, „Stantinová."

Adriána po vyslovení svojho druhého priezviska sa pustila do boja. Peter jej bol za pätami. Chcela som im tiež pomôcť, keď mama zastavila.

„Musíme nájsť Juliána," vravela.

Prikývla som a spolu s Vasilom sme sa vybrali za ňou.

Musím povedať, že ďaleko od nás neušiel. Je pravda, že už trochu vytriezvel, no aj tak sa stále tackal ako medveď. Ktovie, koľko toho vypil? Pribehli sme k nemu. Ja a mama sme ho podopreli, hoci sa spieral a neustále vykrikoval, aby sme ho nechali. Obe sme ho držali a viedli naspäť k miestu, kde sme pristáli. Za sebou som počula hlasy doznievajúceho boja. Podľa tých nadávok by som tipovala, že vyhrávame. Vlastne, s Adriánou v tíme sa tomu ani nečudujem. Hoci má zranenú ruku, nikto ju nedokáže premôcť.

Všetci traja s Juliánom pomaly na chrbte sme sa predierali cez les. Vasil si zrejme konečne uvedomil, že hra na detektíva práve skončila a mlčky vedľa nás utekal. Po pár minútach vyčerpávajúceho behu so závažím menom opitý Julián som konečne uvidela cieľ nášho úteku. Srdce mi nadšene podskočilo a hlava hlasno skandovala: Á-no! Á-no! Hu-rá! Aj by som to skandovala s ňou nebyť tých prekliatych Juliánových kíl.

Keď sme tam konečne dobehli, zničene som ho pustila, nech si ide svojím smerom a vyšťavene sa zvalila na zem nedbajúc na ostré kamene.

„Mám dosť," zafučala som plytko dýchajúc.

Mama mi na to chcela niečo s úsmevom odvetiť, keď sa z kríkov náhle vynoril Peter s Adriánou hneď v závese.

„Zmiznime odtiaľto!" rýchlo rozkázala Adriána a pohľadom ma stavala zo zeme.

Unavene som zafučala.

„Prečo?" spýtala som sa plačlivo.

„To sa pýtaj ich," ostro povedala a ukázala rukou do lesa.

Vtedy som si všimla, že zakaždým, keď pohla zranenou rukou, tvárou jej prešla bolestná grimasa. Mama si to zrejme všimla tiež, pretože hneď na to sa na ňu oborila:

„No pekne! Bolo ti toho treba? Prečo sa stále musíš zapliesť do každej bitky, ktorá sa ti pripletie do cesty? Veď vidíš, že tvoja ruka je na tom dosť zle! To si to nemohla nechať na mňa alebo na Petra?"

„No dovoľ! Ja som tam bol! A nesedel som so založenými rukami!"

„Neriešte to teraz! Pohnite si!" skríkla na nás a už sa hnala urobiť vír.

„Na to rovno zabudni!" protestovala mama a prudko jej dala ruku dole.

Adriána sa na ňu nepriateľsky pozrela.

„Máš zranenú ruku! Uvedom si to konečne!" zavrčala mama na Adriánu s dochádzajúcou trpezlivosťou.

„Máme čas odísť peši. Sú v bezvedomí," taktiež sa zapojil do rozhovoru Peter.

Adriána sa na ňu mlčky dívala. Pery mala stisnuté do rovnej priamky. Nakoniec si nahnevane vytrhla ruku z maminho zovretia a otočila sa k nám chrbtom. Nikdy by som v živote nepovedala, že Adriána vie byť niekedy aj urazená. Je síce pravda, že pred dvoma mesiacmi by som si ani nepomyslela, že vie pekelne narábať s akoukoľvek strelnou zbraňou (ako som sa neskôr dozvedela). Ani netuším, čo je väčší nonsens.

„Fajn! Bude po vašom. No mám podmienku," zamrmlala si popod nos a prísne sa na nás pozrela.

„Nezdržiavajte!" s tým sa otočila prvým smerom, ktorý jej napadol a rozbehla sa do lesa.