Electus - Mágovia rodu Canus

77. Kapitola

    Boli stále bližšie. Predierali sme sa obhorenými kmeňmi. Určite sme mali pred sebou už len zopár metrov.

„Tu sme!" zakričala som a zrýchlila som krok.

Obišla som široký kmeň stromu a zastala som. Nikoho som tu nevidela. Obzerala som sa všade okolo seba. V svetle mesiaca nebolo vidno ani siluetu. Peter sa mlčky postavil vedľa mňa a zachmúril sa. Lesom sa znova nieslo volanie. Teraz však bolo niekde sprava. Rozbehla som sa tým smerom.

„Pandora, počkaj!" kričal za mnou Peter, no nepočúvla som ho.

Predierala som sa ďalšími obhorenými stromami. Dopekla s tým! Ako ďaleko ešte siahajú Petrove škody? Počula som, ako Peter za mnou namáhavo dýcha. Určite musí byť neskutočne vyčerpaný. Hlasy sa opäť približovali. Počula som mamin smiech. Zrýchlila som.

„Konečne sme tu! Prepáčte, že..." začala som hovoriť, keď som pribehla na lesnú čistinku, no slová sa mi zadrhli v hrdle.

Znova som stála sama uprostred spáleného lesa. O krok som cúvla a narazila do Petra. Namáhavo dýchal. Prezieravo si obzeral každý centimeter. Vietor zosilnel a narážal mi do tváre.

Opäť sa z lesa ozvali hlasy. Rozbehla som sa dopredu, keď ma Peter chytil za ruku a zastavil. Pozrela som sa naňho.

„Čo to robíš?" vyprskla som naňho.

„Nepáči sa mi to."

Jeho vážny tón ma ešte viac znervóznil.

„Mali by sme ísť presne opačným smerom," navrhol.

„Ale veď..."

„Pandora, rozmýšľaj predsa! Presne to isté sa stalo Vasilovi v bludisku. A čo sa potom stalo? Našli sme ho plakať u tej strelenej ženskej!"

Už som mu chcela na to niečo odvrknúť, keď som si uvedomila, že to isté sa tam stalo aj mne. A ako dôsledok som musela bežať ako o život medzi mäsožravkami.

Vzdychla som si. Pevnejšie som mu stisla ruku a vyrazili sme cestou, ktorou sme sem pravdepodobne prišli. Po pár krokoch však Peter zastal. Spýtavo som sa naňho pozrela. Naznačil mi, aby som bola ticho. Pustil mi ruku a urobil jeden váhavý krok dopredu. Počkal chvíľu. Keď sa nič nestalo, urobil ďalší. Potom ďalší.

Už som mu chcela uštipačne povedať, že ak chcel ísť sám, mohol mi to pokojne povedať, keď ho čosi odhodilo o dva metre dozadu. Vykríkla som a rozbehla sa k nemu. Chytila som ho zozadu a snažila sa ho postaviť. Šmykľavé blato mi v tom veľmi nepomáhalo, ale čo som mala robiť?

„Je tam... Bariéra," vysúkal zo seba.

Nechápavo som naňho pozrela.

„Aká bariéra?"

„Taká, čo nepustí vinníkov bez pykania za svoje činy," ozval sa hlas kdesi spoza nás.

    Prudko som sa otočila. Z ešte stále sa pariaceho lesa k nám kráčala zahalená postava. Pre tmu ju nebolo dobre vidieť. Začala som pomaly cúvať. Neznámy, akoby pochopil moje zámery, rýchlo sa ku mne rozbehol. Skríkla som a tuho zatvorila oči. Cítila som, ako mi na rameno dopadla pevná chlapská ruka. So strachom som otvorila oči a pozrela sa na nášho únoscu. Od prekvapenia sa mi rozšírili oči.

„Čo... Čo tu robíš?" opýtala som sa úplne vyvedená z miery.

Jemne sa na mňa usmial.

„Prišiel som ťa zachrániť, pochopiteľne," láskyplne sa na mňa usmial Alfonz.

„Okamžite ju pusť!" skríkol Peter nahnevane.

Alfonzovi zmizol úsmev z tváre. Ochranársky si ma postavil za seba a vražedne sa pozrel na Petra.