Electus - Mágovia rodu Canus

27. Kapitola

„Pandorkááá!" odvetil mi detský hlások odniekiaľ z lesa. Sotva som sa stihla obzrieť, odkiaľ vychádza, už mi výhľad zacláňala spleť hnedých kučier. Hodil sa mi do náručia a natešene ma vystískal, akoby ma nevidel roky. Hneď na to sa však odtiahol a pozrel na moje oblečenie, ktoré bolo ešte stále celé od bahna. Potom na svoje tričko, ktoré si od toho silného objímania odnieslo nádhernú pamiatku.

Vôbec sa tým však netrápil. Ešte sa hodil do náruče Petrovi, ktorý ho zobral na ruky a robil s ním lietadlo. Vtedy si však Vasil na niečo spomenul. Poprosil Petra, aby ho zložil dole. Sotva sa dotkol nohami na zemi, už sa rozbehol k mame.

„Pôjdeme ku koníkovi. Adriána to tiež počula. Uvidíme koníka!" výskal.

Všetci sme neho nechápavo hľadeli.

„K žiadnemu koníkovi zatiaľ nejdeme Vasil!" zakričala niekde spoza nás Adriána. Po chvíli sa vynorila z lesa s taškami plnými jedla, vody a hygienických potrieb. Myslela som si, že je tie tašky vypadnú, keď sa pozrela na mňa a na Petra. Až pod jej šokovaným výrazom som si uvedomila, že mám blato na oblečení, v topánkach, na vlasoch, medzi zubami aj nechtami.

„Čo sa..."

„To on," prerušila som Adriánu a kývla na Petra.

„Ach, tak," vydala zo seba a ďalej sa tým nezaoberala.

Podišla k Vasilovi a ešte raz mu povedala, že ku koníkovi sa nejde.

„Ale prečo?" nechápal Vasil.

„Pretože to nemusí byť pravda."

„Veď to hovoril ten ujo," nevzdával sa.

„Lenže ten ujo nebol práve najnormálnešjí."

„Koho ste stretli?" skočila im do reči mama.

Adriána na to iba mávla rukou.

„Keď sme boli v dedine po zásoby, z lesa vybehol nejaký muž a začal vykrikovať, že videl Cabllunicorna."

Peter sa postavil.

„Ale veď to je výborná správa!" natešene zvolal.

Adriána sa naňho neveriacky pozrela.

„Hádam tomu neveríš?"

„A prečo nie?"

„Lebo je to hlúposť! Ten muž bol opitý!"

„Každý Svetlý mág spozná Caballunicorna," oponoval jej.

„Neverím tomu."

„Tak sa presvedčme."

Adriána naňho hodila výsmešný pohľad.

„A ako?"

Peter sa uškrnul.

„Kam by asi opitý chlap s takýmto príbehom mohol ísť?"

„Je vojna," sucho skonštatovala, „každý ide na front. Žiadna krčma otvorená nebude."

Petrov úškrn sa ešte viac roztiahol.

„O jednej by som tu v okolí vedel."

Mama sa naňho poburujúco pozrela.

„Otec," doplnil, akoby to malo všetko vysvetľovať.

Mama s Adriánou rýchlo prikývli.

„Tak dobre," uzavrela to Adriána, „no ak tam nebude, tak sa otáčame na päte a ideme za Tigrilupusom."

Peter sa radostne usmial a prikývol. Vasil nadšene skákal a radoval sa, že ideme za koníkom. Mama sa smiala nad jeho radosťou. Iba ja som mala obavy. Prehltla som. Dúfam, že vie, čo hovorí.

„Sme tu," sebaisto zahlásil Peter.

„Si si istý?" presviedčala sa Adriána a nervózne prechádzala pohľadom po ošarpanej budove, ktorá stála v úplnej samote na konci maličkej dediny.

Prižmúrila som oči a nespokojne sa zapozerala na krvavé slnko zapadajúce ponad obzor. Za chvíľu sa zotmie. Nemyslím si,, že je dobrý nápad ísťteraz do krčmy. Aspoň ja mám po návšteve Kronikára bitiek až-až.

„Samozrejme," pokojne odvetil.

„Tak nech to už máme za sebou," zamumlala som a pobrala sa tým smerom, keď ma Adriánina a Petrova ruka zachytila.

„Neber to osobne, Arabelka," začal Peter.

„No dovnútra ideme len my traja," dokončila Adriána.

Neveriacky som sa na nich pozrela. Ako si mám toto ich správanie vyložiť?

„Prečo?" nechápala som.

„No, vieš... Nie je to miesto pre niekoho ako si ty," vykrúcal sa.

Založila som si ruky v bok.

„Viem bojovať. Nie som padavka."

„Tu nejde o to či vieš, alebo nevieš bojovať," vysvetľovala Adriána, „skrátka takéto miesta nie sú pre teba a bodka."

„Počkať!" zastavila som ich, keď som zistila, že Adriána mieni vojsť dovnútra s Vasilom.

Všetci traja sa ku mne otočili.

„Akože pre mňa toto miesto nie je vhodné, ale pre Vasila áno?"

„Vasil ide strážiť zadné dvere, zatiaľ, čo ja sa pozhováram s tým mužom, keď ho tam nájdeme."

Nemohla som uveriť, že Adriána by sa dopustila takej nespravodlivosti voči mne. Mala som sto chutí jej niečo štipľavé odvrknúť, keď mi mama nežne položila ruku na plece.

„No tak. Veď ostaneš so mnou."

Žmurkla na mňa. Viem, že by som to hovoriť nemala, no práve teraz som chcela radšej ísť s nimi. Mame som to však povedať nedokázala. Porazenecky som si iba vzdychla a zvesila plecia. Tí traja sa otočili na päte a postupne zmizli v útrobách krčmy.

S mamou sme sa opreli o stromy, ktoré stáli neďaleko a pozerali či je vonku čistý vzduch.

„Ako je to vlastne medzi vami?" spýtala sa mama po chvíli.

Absolútne som netušila, kam touto otázkou mieri, preto som sa rozhodla pre zlatú strednú odpoveď.

„Nechápem."

„No predsa ty a Peter."

Zapýrila som sa. Nikdy v živote by mi nenapadlo, že nás dvoch bude niekto spájať dokopy. A už vôbec nie moja mama.

„Nechápem, kam tým mieriš," odvetila som jej celá červená.

„Ale no tak! Netvár sa, že tomu nerozumieš," uškrnula sa a lakťom ma drgla do pleca.

„No tak hovor! Nedám ti pokoj, pokiaľ mi nepovieš, čo medzi vami je. A ver mi, viem rovnako dobre dobiedzať ako ty," s úsmevom do mňa hučala.

Zapýrila som sa ako paradajka. Čo jej mám povedať? Že sme sa „náhodne" stretli v meste a potom nám povedal Kronikár, že odpoveď na naše otázky je rovnaká? Že vďaka tomuto výroku sme boli obaja nútení ísť rovnakým smerom, čo Petrovi maximálne vyhovovalo, keďže od Adriány mal za úlohu chrániť ma?