Electus - Mágovia rodu Canus

58. Kapitola

    Z boku sa ozval Maxov výkrik. Šibla som tam pohľadom. Kľačal na kolenách a zúfalo sa držal za hlavu. Nad ním sa vypínala mama s nečitateľným výrazom v tvári. Za ňou bola úplne vyčerpaná Adriána, ktorá sa bolestne držala za ruku. Oheň jej na tvári vytváral hlboké tiene. Nebyť bolesti, ktorú mala v pohľade zakaždým, keď zavadila o Maxa, by vyzerala ako jedna z nich.

Žena na nás s nahnevaným výkrikom zaútočila. Bleskovo som sa otočila. Počula som, ako Vasil za mnou zhíkol. Rýchlo som sotila Juliána, ktorý sa ako-tak pozbieral na nohy. Bolo to práve včas, aby ho nerozsekla na dve polovice. Potom ten smrteľný nástroj v rukách monštra sa sústredil na mňa.

Kruto sa na mňa usmiala. V tom úsmeve bola všetka nenávisť a hnev z toho, že toto rozhodne nie je akcia podľa jej predstáv. V zlomku sekundy sa na mňa vrhla. Uhýbala som sa jej výpadom poháňaných hnevom, ako som len najlepšie vedela, no nestačilo to. Keď som chcela uskočiť pred jej ďalším švihom, náhle zmenila smer šable a sekla mi po nohe.

Telom mi prešla vlna bolesti. Vykríkla som. Zvalila som sa na zem. Nebola som schopná reálne uvažovať. Noha ma neskutočne pálila. Dlhá rezná rana, ktorá sa mi tiahla cez celé lýtko, hrozivo krvácala. Vtom som nad sebou zaregistrovala tieň. Zdvihla som pohľad rozhodnutá neprejaviť ešte viac slabosti. Nado mnou však stál Vasil rozhodnutý nepustiť tú ženskú ku mne.

Zamračene na ňu hľadel a aj keď bol ešte dieťa, v jeho tvári by nikto nič detinské nenašiel. Obratne si prehadzoval nožík z ruky do ruky nespúšťajúc svoju súperku z očí. Tá sa na chvíľu zarazila, no čoskoro vystrúhala ten svoj „dobrosrdečný" úsmev, na ktorý som začínala byť alergická.

Obratne ako mačka naňho zaútočila. Vasil sa pripravil na útok. Videla som, ako sa mu celé telo v okamihu naplo pripravené odraziť úder. Chcela som mu pomôcť. Chcela som sa postaviť a bojovať ďalej, no nohu som mala ako v ohni. Pred očami sa mi pomaly zahmlievalo, no silou vôle som sa nútila ostať pri vedomí.

Náhle ju do boku odrazil silný prúd vzduchu. Prudko narazila do horiacej steny. Hneď čo si uvedomila, že jej tlie oblečenie, vstala a z boku si odskrutkovala zátku z fľaše. V zlomku sekundy si na chrbát vyliala vodu. Na jej tvári sa zračila úľava. Avšak aj ten výraz po chvíli zmizol a vystriedala ho číra zlosť.

Jej pohľad spočinul na Petrovi. Okolo neho vo veľkých prúdoch splašene vial vietor. Jeho pohľad nepoznal zľutovanie. S kamenným pohľadom si ju premeriaval. Ženinou tvárou sa mihlo prekvapenie. Nestihla však vydať ani hláska, keď Peter zaútočil.

Kombinoval svoje bojové schopnosti s mágiou. Neustále k nej vysielal nové a nové vlny, ktorým sa nie vždy stačila vyhnúť. Nemo som zízala, ako ju Peter dokázal prinútiť stiahnuť sa. Potom začal čosi originálne. Nechal zapáliť vietor a poslal ho smerom k nej. S námahou to odblokovala šabľou. Vtedy skríkla. Odhodila od seba šabľu, ktorá sa na mieste roztavila.

„Rýchlo sem!" zakričala na nás zachrípnuto Adriána.

Všetci sme sa k nej otočili. S námahou urobila otvor v stene víru. Mama odtrhla zastreté oči od svojej obete. S Adriánou si vymenili zopár zvláštnych pohľadov, no hneď nás kryla pred ďalšími zaklínadlami, ktoré na nás spŕškami padali. Max vyčerpane ležal na zemi a snažil sa zo všetkých síl zdvihnúť.

Peter ma rýchlo tlačil pred seba. Zasyčala som od bolesti, keď som sa postavila na zranenú nohu, ktorej sa nejako nechcelo prestať krvácať. Prehltla som slzy, ktoré sa mi drali do očí, schmatla som Juliána a Vasila a všetci štyria sme sa rozbehli.

Hneď čo sme k nim dobehli, mama vystriedala Petrovo miesto a dovolila mi oprieť sa o ňu. Ten zobral so sebou Vasila a ako prvý skočili cez steny víru. Vtedy som zastala. Ten vír bol ešte stále dvadsať metrov nad zemou. Mama ma však úpenlivo tlačila pred seba.

„Počkať!" skríkla som.

Nikto však moje zdesenie nebral na vedomie. Mama ma pevne chytila za ramená a silno ma strčila cez otvor, v ktorom som zazrela azurovomodrú oblohu. Prestrašene som skríkla a zavrela oči. Vietor mi svišťal okolo tváre. Žalúdok mi zrazu spravil jedno veľké salto. Vrieskala som ako o život. Nikto ma však určite nepočul. Ani by mi nenapadlo otvoriť oči a pozrieť sa pod seba. To je môj koniec!

Tvrdo som narazila do niečieho náručia. Vyrazilo mi dych.

„Hej, som až taký strašný, že sa na mňa ani nepozrieš?" zadychčane sa ku mne ozval Peter.

V tej chvíli by som ho najradšej vyobjímala. Opatrne som otvorila oči. Nemyslela som si, že ten jeho arogantný úsmev budem niekedy považovať za taký nádherný. Ešte hodnú chvíľu som bola taká vyklepaná, že som mu odpovedala až po zdĺhavých sekundách.

„Presne. Ako si uhádol?" vysúkala som zo seba s úsmevom.

Prvýkrát v živote som bola rada, že ma pevne drží v náručí. Vtedy som si všimla, že ešte stále mám okolo seba nebeskú belotu. Stŕpla som. Kŕčovito som sa pridržala jeho bieleho trička, ktoré bolo už po spaní na zemi celé zafúľané. Aj tak však voňalo za rannou rosou a lesom.

„My sme..." nedokončila som túto vetu a s hrôzou sa pozerala pod seba.

„Ber to za nedokončený vír, ktorý ti zachránil život pred okamžitou smrťou," odvetil mi s úsmevom.

Vystrašene som sa naňho pozrela.

„Nezrúti sa to s nami?!"

Peter sa nad tým „tuho" zamyslel.

„Doteraz nie. No máš pravdu, po tvojom príchode by sme to mali radšej predpokladať. Len tak pre istotu."

S tým na mňa žmurkol a ja som si myslela, že mu jednu uvalím. Vymanila som sa z jeho náručia a opatrne sa dotkla jemnej veternej podlahy. Tá sa pod, mojou váhou trochu prehĺbila. Prehltla som. To sa mi nepáči.

Keby ma Peter ešte hodných desať minúť nepridržiaval, určite by sa mi podlomili kolená. Pohľadom som kontrolovala ostatných. Julián vyzeral, že práve prežil doživotnú traumu. Schúlil sa do kĺbka a nemo civel na oblohu, z ktorej sme práve spadli. Vasil sa zadýchane rozvalil a hlasno dychčal a stonal. Myslím si, že v niektorých ohľadoch dosť preháňal, no bola som taká zničená, že mi to bolo jedno.

Vtedy pri mne z oblohy spadla mama nasledovaná Adriánou. Na oddych však nebol čas. Adriána s Petrom sa hneď chopili riadenia a trielili, čo najďalej. Pozrela som sa na pohromu, ktorú som vytvorila. Za chrbtom sme mali dva obrovské víry, ktoré oblizovali mohutné plamene.

„Adriána rýchlejšie!" súrila ju mama vystrašene.

Víry sa začali rozpadávať. Na zem padali obrovské ohnivé masy, ktoré počas cesty dohárali. Vtedy som zazrela štyroch mágov, ako s vreskotom padajú na zem. Po chrbte mi prešiel mráz. Odvrátila som od nich zrak, krik však neprestával. Zdalo sa mi to ako večnosť, kým konečne utíchol a my sme ostali v úplnom tichu. Zavrela som oči a snažila sa nemyslieť na to, čo sa práve odohralo. V hrdle mi navrela zvláštna hrča. Na jednej strane mi ich vôbec nebolo ľúto. Na tej druhej ma ťažil nepremožiteľný pocit viny.