Electus - Mágovia rodu Canus

14. Kapitola

Mama pokrútila hlavou.

„Je to najrýchlejšia cesta. Keď sme už tu, musíme konať rýchlo a to znamená žiadne dlhé lamentovanie nad tým, ako prejsť cez to námestie, ale jednoducho už niečo urobiť!"

Adriána, ako správny vodca našej miniatúrnej skupinky, sa iba vzpriamila a zavelila, aby sme sa rozdelili a nepriťahovali väčšiu pozornosť, ako je nutné.

Mama s tým nápadom najprv nesúhlasila, no potom, čo jej Adriána vysvetlila svoj plán, musela uznať, že je to jediná možnosť. A tak sa šlo na vec. Rozdelili sme sa na dve skupinky. Adriána s poskakujúcim Vasilom šli ako prví. Keď sa stratili v dave ľudí, nasledovali sme ich. Mali sme sa tváriť, že sme súrodenci. Samozrejme, mama mala byť zároveň aj Petrova.

Podľa plánu sme sa ako úplne neznámi okoloidúci mali dostať cez námestie do bočných uličiek, kde sa opäť spojiť a mašírovať odtiaľto k lúke, kde sa nachádza ten veľký dub ak je to len možné. Totižto tá lúka, ako som neskôr zistila, sa nachádza presne tým smerom ako je námestie. Takže ak ním prejdeme bez toho, aby niekto spoznal Adriáninu blonďavú hlavu alebo Petra, ktorého pravdepodobne všetci poznajú, keďže utiekol z Metusu (to sa vážne nevidí každý deň), tak to bude v suchu. Ak. Uškrnula som sa nad priam nulovou možnosťou, že náš plán vyjde a dôverovala Adriáne, že vie, čo robí. S tým som sa s Petrom a mamou po boku vnorila do hmýriaceho sa davu ľudí.

Myslím, že moja smola sa ako choroba preniesla na ostatných. Nechápem, ako som mohla (aj keď iba v kútiku duše) veriť, že by ten plán mohol fungovať. Teda, zo začiatku to vyzeralo sľubne. Nikto si nás nevšímal viac, než obyčajných kupujúcich ľudí. Musela som sa tváriť veľmi nervózne, pretože sa mi Peter neustále posmieval a rýpal do mňa, dokým ho mama nezahriakla, aby si dával pozor na jazyk. Už som mu to chcela s úškrnom vrátiť, no mama mi ešte pred mojím incidentom navarila takú hubovú polievku, že som si to chtiac-nechtiac musela rozmyslieť.

Úspešne sme sa dostali až na námestie. Adriánu s Vasilom som nikde nevidela, čo som považovala za dobrú správu. Povzbudená ich pravdepodobným úspechom som zrýchlia krok a predbehla mamu s Petrom. Mama sa zamračila.

„Pa... Teda, zlatíčko, nechoď tak ďaleko. Môžeš sa niekde stratiť."

Skoro som sa rozosmiala nad tým pokusom vyzerať ako normálna rodina. Bolo to... Čudné. Jednoducho cudzie. Nevedela som si ani na milisekundu predstaviť, ako nás asi vnímajú ostatní ľudia. Mama s dvoma tínedžermi. Chlapec už určite aspoň sedemnásť-osemnásťročný si ležérne vykračuje po boku mamy a pravdepodobne mu to príde trápne, no nechce mamu uraziť, a tak je po jej boku, hoci by najradšej utiekol niekde so svojou partiou a dcéra, ktorá nechápe, ako sa jej mama cíti a robí si, čo sa jej zachce. Dcéra, ktorou práve obíja puberta do všetkých strán a má pocit, že ona vie všetko najlepšie a že nikoho nemusí počúvať. Že je slobodná a nemá žiadne závesky. Vzdychla som si. Kiežby to bola skutočnosť.

Sotva som prešla pár metrov, do niečoho som prudko narazila. Zaspätkovala som a zmetene si pošúchala boľavé líce. Čo to má znamenať? Opäť som pokračovala s rukou pred seba. Po dvoch krokoch sa ruka dotkla neviditeľnej steny. Zamračila som sa. Odkiaľ sa to tu vzalo? Pozorne som sa zadívala za bariéru. Až teraz som si všimla, čo mi pred tým unikalo. Vytreštila som oči od prekvapenia a pristúpila k nej bližšie.

Vo vnútri som miesto prázdneho námestia, ako sa na prvý pohľad javilo, uvidela obrovitánsky rad (predpokladám, že mágov) ako netrpezlivo stoja a čakajú, kedy sa dostanú na rad. Hneď za ním bol veľký stôl, za ktorým sedel postarší malý pán s dlhou bradou. Starostlivo niečo vypisoval a potom každému z nich podal biely papierik.

Zamračila som sa. Čo sa to tu deje? Medzitým ku mne podišli Peter s mamou. Ortus, samozrejme, nemohol si odpustiť poznámku o tom úžasnom zaspätkovaní a že či som taká slepá, že si nevšimnem ani do očí bijúci bariéru. Na to sa naklonil a taktiež sa pozrel, aby zistil, čo sa tam robí. V tom mu úsmev zmizol z tváre.

„Musíme zmiznúť. A to hneď," povedal bez jeho typického žartovania a mama sa zamračila.

„Prečo? Čo sa tam robí?" spýtala sa prechádzajúc pohľadom zo mňa na Petra.

Ten iba pokrútil hlavou a už nás obe ťahal čo najďalej od tej bariéry. Spolu sme vošli do tieňa a na jeho povel sa zakrádali v dave ako zločinci. Cítila som sa ako úplný idiot. Mame to liezlo na nervy asi rovnako, ako mne, pretože miesto toho, aby opakovala po Petrovi tie jeho nanajvýš zvláštne pohyby, iba ho chytila za ruku a prísne sa mu zahľadela do očí.

„Čo si tam videl, Peter?" dôrazne sa ešte raz spýtala.

Peter vyľakane chodil pohľadom po celom námestí a tíšil mamu, aby nehovorila tak nahlas, inak nás prezradí. Zmätene som sa naňho zahľadela.

„Kto?" spýtali sme sa obe.

Mama ho pohľadom posúrila, aby to už vyklopil. Ten, keď zistil, že my naozaj netušíme, čo sa tu deje, iba zvesil plecia a zašepkal neustále sa kradmo obzerajúc.

„Tá bariéra má svoj dôvod."

„To sme si všimli aj bez teba," štipľavo som mu skočila do reči.

Peter sa zamračil a už mi chcel niečo odvetiť, keď ho mama predbehla.

„Nebuď drzá, Pan," pripomenula mi mama nahnevane.