Electus - Mágovia rodu Canus

44. Kapitola

„Vasil!" s úľavou skríkla mama.

V tom momente som sa zastavila a utekala za maminým hlasom. O pár sekúnd som už stála za jej chrbtom a nemohla uveriť tomu, čo pred sebou vidím. Nezatúlal sa vôbec ďaleko, ako sme si pôvodne mysleli, no už vieme, prečo sa tak dlho nevracal. Práve k nám dobehol aj Peter, ktorý, len čo zbadal túto scenériu, skoro zakopol o koreň, ktorý mu stál v ceste. Našťastie, rýchlo udržal rovnováhu a bez veľkého hluku sa v nemom úžase prizeral na tento jedinečný úkaz. Julián stál trochu obďaleč a možno sa aj chcel tváriť, že ho to vôbec nevyviedlo z miery, no nedarilo sa mu to. Pokrútila som nad ním hlavou a opäť, len pre istotu, sa zahľadela na tento výjav.

Vasil stál na maličkej čistinke. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa pri ňom majestátne nevypínal nádherný biely kôň s dlhým ostrým rohom na čele. Stratila som reč. Bol ešte krásnejší ako v mojom sne. A rozhodne oveľa vyšší. Strieborná kučeravá hriva mu vo veľkých vlnách spadala až niekde pod šiju. Jeho štíhle vyšportované telo sa lesklo zakaždým, keď naň zasvietilo slnko. Na pohľad mal takú hebkú srsť, že jeden sa naňho iba pozrel a mal nutkanie sa ho aspoň dotknúť, aby uveril, že to, na čo teraz všetci zízame, nie je len prelud našej fantázie, ale skutočne živý tvor, ktorý dýcha a žije svoj nezávislý život.

Peter sa z nás troch spamätal ako prvý. Úctivo podišiel ku Caballunicornovi. Ten ho so záujmom sledoval. Asi dva metre od neho zastal a hlboko sa mu poklonil, na čo Julián reagoval hlasným smiechom.

„Buď ticho!" okríkla som ho príkro.

Neviem či to bolo mojím pričinením, či maminým ostrým pohľadom, dôležité však je, že s tým prestal. Všetka pozornosť sa opäť upriamila na Petra. Jemne hladkal jeho hebučký pysk, ktorý mal odtieň do rúžova. Celý ten čas však zazeral na nás. Zasvrbeli ma nohy. Netuším prečo, no odrazu som mala chuť spraviť presne to isté.

Osmelila som sa a spravila váhavý krok vpred. Mama v tej chvíli spravila to isté. Obe sme sa na seba pozreli. Kývla mi, aby som ďalej pokračovala. Trasľavými krokmi som sa teda vybrala k nemu. Čím bližšie som pri ňom bola, tým viac som cítila teplo a svetlo. Bolo to zvláštne. Všetky myšlienky sa mi odrazu zoradili a nabrali zvlástny usporiadaný tok.

Odrazu som myslela na otca. Neviem odkiaľ sa mi vykutrala spomienka, ako som jeden večer plakala, pretože mama niekam odišla za históriou a mňa so sebou nechcela zobrať. Vtedy prišiel do mojej izby. Potichu si sadol na moju posteľ hneď vedľa mňa. Nevyriekol ani slovko. Zobral ma bližšie k sebe a hladil mi vlasy dovtedy, kým som nezaspala. Nakoniec sa ako duch vytratil z mojej izby.

Obraz sa zmenil. Ocitla som sa na hodine latinčiny s Adriánou. Smiali sme sa na jednom dosť škaredom vtipe. Vtedy som ju omylom oslovila mama. Dosť ma to zobralo, no ona robila, akoby to prepočula. Začala sa ma na ňu pýtať a vyzvedať. Chcela vedieť či sa jej až tak podobá. Vtedy som povedala, že iba jej šialenými nápadmi. Dnes by som to uzrejmila, že jej nápady rozhodne prekračujú všetky medze šialenosti.

Obraz sa znova zmenil. Zrýchlil. V podstate to boli krátke úseky. Na všetkých som bola s Petrom. Prvýkrát ako sa ku mne otočil a povedal mi, že chrápem. Potom opäť, keď ma zvalil do kríkov, aby ma nenašla Hladka Svetlých. Ďalší obraz v bludisku ako mi baterkou svieti do tváre a pýta sa ma či som v poriadku. Potom ma niesol na rukách, keď som odpadla.

Obrazy v mojej hlave neutíchali. Ba práve naopak. Odrazu som znova mala pred očami všetky hádky. Facka, Metus, väzenie, jeho bledá a strachom stuhnutá tvár, keď v lese videl otca. Znova som prežívala, ako mnou Peter krútil na pleciach v bludisku na pláži iba preto, aby som sa nahnevala. Opäť som bola v jeho náruči v neutíchajúcom lejaku premočená do poslednej nitky. K tým sprostým slovám, ktoré mi však povedal potom sa už obraz nedostal. V hlave mi utíchala posledná spomienka. Ako ležal necelé tri metre odo mňa, bezvládny v zaprášenej a rúcajúcej sa Obetnej miestnosti a ja som sa cítila totálne neschopná.

Zažmurkala som. Obrazy sa skončili a ja som opäť bola v realite. Ešte stále mi od Caballunicorna chýbalo dobrých desať metrov. Všimla som si, že za ten čas ku mne pootočil hlavu a nastražil uši. Nozdry sa mu rozširovali a zužovali. Roh z jeho hlavy zmizol. Opäť som spravila ďalší váhavý krok. Zatriasol hrivou a zahrabal kopytom o zem. Prehltla som. Nemôže stáť bez pohnutia ako vtedy pri Petrovi? Spravila som dva maličké krôčky. Caballunicorn sa vytrhol z Petrovho náručia a o krok ustúpil neprestávajúc kývať hlavou. Akoby niečomu pritakával.

„Počkaj!" zastavil ma Peter.

Ostala som stáť ako skamenená. Cabllunicorn behal pohľadom zo mňa na Petra. Zdalo sa, že sa upokojil. Peter mi kývol. Mala som pocit, že toto zbližovanie trvá hodiny. Opäť som sa o krok priblížila. Potom o ďalší. Bola som od neho už iba kúsok...

Odrazu to všetko prasklo. Caballunicorn spanikáril. Jedným skokom bol pri mne. Jeho uši sa sklopili. O krok cúvol a postavil sa na zadné. Zahrabal kopytami vo vzduchu. Prestrašene som skríkla. Chcela som ujsť, no nohy mi vypovedali službu. Akoby vrástli navždy do zeme.

„Nie!" počula som, ako Vasil skríkol svojím detským hláskom.

Skočil pred jednorožca, div že ho neudupal. Hodil sa mu na krk a začal niečo hovoriť. Caballunicorn sa postupne upokojoval až nakoniec sa prestal metať a opäť pokojne stál ako pred tým. Vasil ho aj tak nepúšťal.

„Nerob to! Pandorka je dobrá čarodejnica. Ona nikomu neublížila. Nechaj ju! Ja ju mám rád!"

Vtedy som sa naozaj nezmohla na slovo. Nemo som civela na Vasila, ako láskavo hladká Caballunicorna. Pichlo ma pri srdci. Prečo sa práve mňa bojí? Prečo sa nebojí napríklad Petra? Veď on by si to aj zaslúžil!

Caballunicorn, akoby vycítil moje myšlienky, sa na mňa škaredo zahľadel a nahnevane dupol nohou. Zaspätkovala som. Signál jasný. V tejto chvíli nemôžem na Petra nič zlé povedať inak nedostaneme to, prečo sme sem prišli. To mi bude ešte dlho oplácať! Pomalým krokom som sa vrátila k mame a Juliánovi. Ten sa na mňa uľútostene pozrel a zamrmlal len tak, aby som ho počula len ja s mamou.