Electus - Mágovia rodu Canus

47. Kapitola

    Zatienila som si oči pred nádherným zapadajúcim slnkom. Nemala som ani potuchy, ako dlho to chcú tí dvaja blázni ešte predlžovať. Petra mi v podstate ľúto nebolo, no Juliána... Dúfala som, že čoskoro ich to konečne prestane baviť, podajú si ruky a obaja pôjdu naspäť do tábora. Pozrela som sa smerom do lesa, odkiaľ už vychádzala úzka čiara dymu. Mama s Vasilom si teda poriadne pohli. V žalúdku mi zaškvŕkalo. Namrzene som sa dívala na tých dvoch a pohľadom ich urýchľovala, aby som sa konečne mohla vrátiť naspäť.

Julián vydal zo seba vyčerpávajúci rev a opäť zaútočil na Petra ako už nespočetnekrát predtým. Avšak aj teraz bez nejakého väčšieho úspechu. Znudene som vzdychla. Asi pred dvoma hodinami sa začal Julián vystatovať, že keby ho Peter rozviazal, nakopal by ho ľavou-zadnou. Chvíľu mu to Peter toleroval, no až do chvíle, keď ho pri jednom svojom predvádzaní dokonalým, šesťdesiat-stupňových kopov aj naozaj neudrel. Vtedy sa Peter už naozaj rozúril a po štipľavej hádke, ktorá by určite skončila ruvačkou, keby do toho nevstúpila mama, ho Peter vyzval na súboj, ktorý skončí až vtedy, keď sa jeden z nich vzdá. Žiadne zaklínadlá, žiadne zbrane. Iba ruky a nohy. Julián to, samozrejme, prijal okamžite. Ani len netušil, aký veľký bič si na seba uplietol.

Na začiatku sa Julián naňho rozbehol ako divý. Peter sa mu asi pätnásť minút stále vyhýbal. Keďže som jeho taktiku už trochu poznala, vedela som, že chce Juliána unaviť. Ani nie o pár sekúnd nato prudko odblokoval jeden z Juliánových neškodných úderov a vyrazil do tvrdého protiútoku. Prekavpený výraz na Juliánovej tvári stál za všetky drobné. Vtedy som ho aj začínala ľutovať. Brániť sa pred Petrovou salvou je naozaj umenie. Asi po pätnástich minútach ho Peter, na môj vkus trochu pritvrdo, odsotil dozadu. To už som sa postavila a chcela sa za ním rozbehnúť, keď ma Peter zastavil.

„Toto je súboj, Arabelka. Nemiešaj sa do toho."

Peter mal jedno šťastie, že sa Julián začal opäť dvíhať na nohy. Bolo jasné, že je vyčerpaný. Peter sa ho dokonca aj spýtal či sa nechce vzdať. On sa však pevne postavil na nohy, rukou si utrel kropaje potu z čela, tvrdohlavo pokrútil hlavou a opäť sa dal do slepého päsťovania, kopania a kričania. Jednoducho metóda, ktorá proti Petrovi v podstate nemá šancu.

Z kropajoch potu sa postupne stávali malé pramienky, ktoré sa im pomaly plazili po spánkoch. Na chvíľu všetko ustalo a ja som pred sebou, miesto statných vyšportovaných chlapov, videla len dve zadýchané, ubolené trosky. Zadivila som sa nad tým, ako Peter lapá po dychu. Ešte nikdy som ho nevidela takto unaveného. Na druhej strane, Julián sa sotva držal na nohách. Aj napriek tomu však zo seba dostal maličký samoľúby úsmev.

„Už to všetko vzdávaš?" spýtal sa teraz pre zmenu on.

Petrovi v očiach zahoreli nové divé plamene.

„Nie a ani nemusím," zavrčal cez stisnuté zuby.

Dvoma dlhými krokmi k nemu priskočil a tvrdo ho oboma rukami udrel do pŕs. Julián sa prekvapene zatackal. To Peter aj predpokladal. Zahnal sa po ňom nohou a trafil ho presne do spánku. Než som sa stihla spamätať, Julián ležal v polobezvedomí na zemi.

„Pretože sa vzdáš ty!"

„Peter!" skríkla som naňho zhrozene.

Nedíval sa na mňa. Hruď sa mu prudko dvíhala a klesala. Ruky mal zaťaté v päsť. Neodvetil mi. Ešte stále zabodával ostrý, bojovný pohľad do Juliána, ktorý práve zo seba vydral ťažký vzdych. Rýchlo som k nemu pribehla a kľakla si vedľa neho. Oči mal pootvorené, no bolo jasné, že ma nevníma. Jemne som ho prefackala. Ani sa neozval. Bol úplne mimo. Nahnevane som sa obrátila na Petra, ktorý tam stál ako skamenený.

„Prečo si to urobil?!" kričala som naňho.

„Jeden z nás raz musel prehrať. Iba som to urýchlil," odvetil mi odmerane.

„Počúvaš sa vôbec?!" zjapala som ďalej a ešte raz prefackala Juliána.

Tentokrát trochu zažmurkal očami. Stále však bolo jasné, že vidí pred sebou celú galaxiu.

„Dobre si vedel, že sa ti v boji nikdy nemôže rovnať!" neprestávala som.

On na to iba pokýval plecami.

„To vedel aj on."

„Čo si si tým chcel dokázať?! Máš pocit, že tento súboj ti pridá niekoľko trápnych bezvýznamných bodíkov do tvojho osobného skóra?! Chápeš, aké to bolo od teba nečestné?!"

Petrove črty stvrdli ešte viac. Nepoznávala som ho. Nikdy sa takto nesprával. Nemám ani poňatia, čo mu leží v žalúdku, no na Juliánovi si to rozhodne vybíjať nemal.

„Bol to súboj. Ja som ho nenútil."

Neodvetila som na tento, naňho až trápny argument, pretože Juliánova tvár trochu ožila. So stonaním som ho postavila na nohy. Nechala som ho, nech sa o mňa oprie celou svojou váhou. Peter sa na nás celý ten čas mlčky pozeral. Ani mu nenapadlo pomôcť mi s ním.

„Viem, že ho neznášaš," začala som zadychčane, „no takéto niečo by som od teba rozhodne nečakala."

S tým som sa mu otočila chrbtom a pomaličky vliekla Juliána na kraj nášho tábora, kde sme stanovali deň predtým.

Až po chvíli som si uvedomila, že ma štípu oči. Bolo mi hrozne. Čakala som, že ma Peter zastaví a pomôže mi. On však odišiel rovno do tábora. Mne venoval letmý pohľad a na Juliána sa ani nepozrel. Trvalo pár dobrých minút než som ho sama dovliekla k ohnisku, kde veselo pukotal oheň a oprela ho o najbližší strom. Peter bol už dávno tam. Bol čerstvo po sprche. Až ku mne sa dostala jeho krásna vôňa lesa tesne po daždi. Dráždila moje zmysly a mňa stálo veľa námahy, aby som sa naňho nepozrela a neusmiala sa. Mama v tábore nebola a Vasil niečo pod sekundou hučal do Petra. Podľa tých pár viet, čo som počula, som vedela, že mu hovorí nejaký plán, kde hľadať Adriánu a ako ju nájsť a kopec ďalších pojmov, ktorým som neporozumela.