Electus - Mágovia rodu Canus

13. Kapitola

Po asi hodine ustavičného blúdenia som konečne začula ten prekrásny zvuk mesta. Bol to nádherný pocit vyliezť von z tej tmavej a chaotickej džungle a pozrieť sa na úplne iný svet, ktorý sa pred nami rozprestieral ako na dlani. Stačila polhodina chôdze a boli by sme v meste.

„Obídeme to," zavelila mama.

V tom momente mi nohy oťaželi najmenej o dvadsať kíl.

„Čože?!" ozvala som sa.

„Súhlasím," podporil ju Peter zabávajúc sa na mojom zničenom výraze.

„Áno! Áno! Áno!" výskal Vasil, no potom akoby si na niečo spomenul.

„Ale čo zmrzlinka?" zafňukal.

„Pôjdeme na ňu inokedy, teraz potrebujeme byť hlavne nenápadní," vysvetľovala mu.

„Nemáme čas na nenápadnosť," rázne namietla Adriána.

„Lenže ak pôjdeme cez mesto, určite sa prezradíme," argumentoval Peter.

„Tak to riskneme," tvrdohlavo pokračovala.

„Po tom všetkom, čím sme si preskákali?" neveriacky sa spýtala mama.

„Ale no tak! Nik si nás predsa nebude všímať. Sme predsa taká malá nenápadná skupinka. Nič sa nestane," postavila som sa na Adriáninu stranu a moje nohy so mnou horlivo súhlasili.

Peter po mne šľahol pohľadom.

„To hovoríš len preto, lebo si lenivá kráčať dlhšie ako úbohé dve hodinky. Nikto sa teraz nebude prispôsobovať tvojej katastrofálnej výdrži a riskovať, že nás dostaneš do problémov!" nahnevane mi odvetil Peter.

Potom sa pozrel nesúhlasne na Adriánu a dodal:

„S Adriánou na čele."

„Je to dobrý nápad! Ako Adriána vravela, nemáme čas na obchádzku!"

„A na zmrzlinu áno," rypol s nadvihnutým obočím.

Vasil sa na Adriánu spýtavo pozrel.

„Čiže zmrzlinka by nebola aj keby sme šli do mesta?" spýtal sa plačlivo.

Adriána mu neodvetila. Miesto toho ho chytila za ruku a obrátila sa nám chrbtom.

„Čo to robíš?" s obavou v hlase sa jej spýtala mama.

„Čo myslíš?" odvetila jej otázkou ani sa za nami neobzrúc.

„Hej, počkaj na mňa!" vykríkla som za ňou a nútila svoje unavené nohy, aby ju dobehli.

Pripojila som sa k nim dvom a spolu sme ostatných nechali, nech si robia, čo chcú. O necelých desať minút som tesne za sebou počula Petra ako mrmle, že to dobre nedopadne. S úškrnom som sa za ním otočila.

„Hej, Zoro. Prečo ten pesimizmus? Usmievaj sa. Ideme konečne do civilizácie!"

Petrovi sa pozdvihli kútiky úst.

„To si vyhľadala v slovníku Pandoriných cudzích slov?"

Kyslo som sa zaškerila.

„Prečo si stále myslíš, že ničomu nerozumiem?" vzdychla som si viac-menej pre seba.

Peter sa začal rehotať.

„To sa ma akože vážne pýtaš? Arabelka, veď od prvej chvíle, keď som ťa stretol, ti stále bolo nutné niečo vysvetľovať. Tak sa nediv, keď už beriem za samozrejmé, že takýto preťažký pojem ako je civilizácia nepoznáš," s úsmevom zdôvodňoval.

Odfrkla som si.

„A čo také mi akože bolo potrebné vysvetľovať?" napajedene som sa spýtala.

Peter sa na mňa prekvapene pozrel.

„Žartuješ?"

Už som mu chcela dať odpoveď, keď on začal zo seba sypať všetky chvíle, kedy som sa ho na niečo pýtala, akoby si potajme robil zoznam.

„...a tvoj úplne najvyšší vrchol alebo skôr suterén bolo pozretie sa do Tigrilupusových očí. Vtedy som myslel, že ma porazí."

„Teba?" prekvapene som sa spýtala.

„Veď som to bola ja, čo tam len tak skamenene stála a dívala sa na tú beštiu."

„Hej, no ja som bol ten, kto ťa mal chrániť! Vieš si predstaviť, ako som sa cítil? Išiel som sa zblázniť od strachu! Konečne som dostal prácu. Povedal som si fajn, tak ťa idem nájsť. Našiel som ťa a asi o dve sekundy na to aj skoro stratil. Odvtedy som tak nejako podvedome tušil, že to nebude len tak jednoduchá úloha a nemýlil som sa," zakončil svoj monológ a uškrnul sa.

Začervenala som sa až po korienky vlasov. Viem si živo predstaviť, aké všetky vylomeniny a situácie sa mu musia asi preháňať v hlave.

„Ale... Veď aj ja som zachraňovala teba! A neraz! Nespomínaš si, alzheimer?" obraňovala som sa, hoci som vedela, že oproti nemu mám v zálohe iba zopár incidentov.

Peter sa tváril, že premýšľa, kedy som mu to len ja naposledy zachraňovala život.

„Nechcem byť hrubý, Arabelka, ale nejako si neviem spomenúť ani na jeden taký okamih, kedy..."

„Ach, Zoro. Nebuď taký egoista a pohrabaj sa ešte trochu v tej svojej deravej pamäti," prerušila som ho.

Peter sa zamyslel.

„Myslíš vtedy v bludisku, keď si sa, netuším odkiaľ, odrazu objavila v aréne a celú ju zničila?" s úškrnom sa na mňa opäť pozrel.

Pobúrene som sa naňho pozrela.

„Tak to predsa nebolo! Ty dobre vieš, čo sa stalo! Zachránila som ťa pred tým levom a..."

Peter len nad tým mávol rukou.

„Takže to je tvoja vďaka?!"

„Som zvedavý, kde sa podela tá tvoja, pavúčik," zatiahol a odhrnul si vlasy z tváre.

Celá som sa zachvela.

„Ani mi to nepripomínaj," zamrmlala som.

Peter sa opäť zaškeril a vystrúhal na smrť vystrašenú grimasu. Odvrátila som tvár.

„Ale no tak, Arabelka," zatiahol a chytil ma za plecia, „nemôžeš sa ich predsa báť donekonečna. Raz sa svojmu strachu budeš musieť postaviť."

„Tak ako ty svojmu?" spýtala som sa s nadvihnutým obočím.

Cítila som váhu jeho ruky na svojom pleci. Jemne, akoby predsa len váhavo, sa ma držal. Zarazila som sa. Zdá sa mi to alebo sa mu tá ruka naozaj trasie?

Adriána si našu výmenu názorov schválne nevšímala očividne rada, že sa to medzi nami konečne urovnalo. Mama nás za chvíľu taktiež dobehla. Mala som chuť sa jej spýtať, čo ju prinútilo zmeniť názor, no ostala som radšej ticho. Hneď, čo ju Peter zbadal, stiahol ruku opäť k telu, akoby sa na mne popálil a „prirodzene" ju nechal uvoľnenú vedľa tela. Mama si to tiež všimla a spýtavo sa na mňa pozrela, no ja som len pokrčila plecami. Jej to očividne neprekážalo. Veď mama nie je ako otec. Ona nemá nič proti Petrovi, nehovoriac o tom, že vie, že sme si toho spolu dosť preskákali a že sme dobrý priatelia. Dôveruje mu.

O necelých dvadsať minút sme už boli v Bardejove niekde v zašitej uličke a nervózne prešľapovali z miesta na miesto.

„Nejako je tu priveľa ľudí," zamrmlala si Adriána.

Mama na ňu hodila významný pohľad, ktorý vravel jediné. Ja som ti to hovorila.

„Ale čo teraz? Nemôžme to jednoducho obísť?" spýtala som sa.