Electus - Mágovia rodu Canus

70. Kapitola

Žalúdok sa mi zatriasol od nervozity. Na chvíľu som zastala. Sledovala som, ako sa Peter šuchotavým pohybom rýchlo presúva k východu. Nechcela som tam ísť. Nechcela som vidieť otca. Neuniesla by som jeho sklamanie. Klamala som mu o všetkom. Je síce pravda, že ma nepočúval, no on nepočúva nikoho. Mala som si nájsť nejaký spôsob, ako mu to vysvetliť. Povedať mu, čo sa to tu v skutočnosti deje. Mám pocit, že teraz, aj keď uvidí mamu, sa na mňa bude len mračiť. Nebude ma počúvať. Nikoho z nás. Vojnu už neodvolá. Ani ju nebude mieniť predstierať. Ak je to skutočne on, kto ju začal (teda, ak mi Julián nepodal prikrášlenú verziu), potom nebude robiť zo seba hlupáka, aby ju ukončil.

Zhlboka som sa nadýchla. Nech sa to skončí akokoľvek, je to môj otec. Nikdy by nespravil nič, čo by mi ublížilo. Škoda, že sa toto privilégium nevzťahuje aj na priateľov. Aspoňže má pri sebe Alfonza. Vždy dá na jeho rady.

Pomaly som po štyroch došla až na koniec tunela. Peter bol tesne predo mnou a pridržiaval mi dvierka, ktoré by sa nebyť toho hlasno zabuchli. Vďaka plameňu sviečky, ktorú Adriána, mama a Vasil zažali na jeho stole, som videla jeho obrysy. Rukou mi naznačil, aby som prišla bližšie. Potichu som podišla k nemu, až sme sa dotýkali nosmi. Cítila som jeho zrýchlený, vzrušený dych. Naklonil sa ku mne a zašepkal:

„Máme šťastie, Hlavný mág tu nie je, no musíme byť opatrní. Netušíme, či sa každou chvíľou nevráti."

S tým mi urobil miesto, aby som mohla prejsť. Avšak, ako som zistila po troch krokoch, bolo ho málo. Snažila som sa tam nejako vtesnať, no zasekla som sa.

Bola som vďačná aspoň za to prítmie, ktoré nám robila sviečka z otcovho pracovného stola, inak by si každý všimol, že sa červenám ako paprika. Nakoniec som sa nejako cez neho dostala a vyšla do otcovej pracovne. Vôbec sa nezmenila. Z kozuba ešte tlelo. Na stole mal stohy papierov, nedojedené raňajky a špinavú šálku kávy. Knižnica bola celá zaprášená, akoby tu nikoho nepúšťal ani upratovať. Kreslá taktiež boli celé zaprášené a na stolčeku medzi nimi bola miska plná už plesnivejúceho ovocia.

Zamračila som sa. To sa naňho nepodobá. Nech sa dialo čokoľvek, jeho perfekcionizmus mu vždy ostával. V živote by niečo také nedovolil. Všetko muselo byť vyleštené, pripravené na každodenné používanie aj keby sa to bežne používalo raz ročne. Adriána stála nad stolom a prezerala jeden šuplík za druhým. Peter zatiaľ prehrabával stôl.

Mama sa zmätene pozerala po celej pracovni. Dotýkala sa kozuba, ťažkých závesov, smutne sa usmiala nad svojou fotkou na otcovom stole. Podišla ku knižnici. Jemne sa dotýkala chrbtov kníh a priam zasnene si potichu čítala názvy. Nakoniec zastala na knihe Temná kniha na temné časy.

Už ju schytila, že ju vyberie, keď som ju zadržala.

„Mami, nie!" zašepkala som, rýchlo k nej priskočila a chytila ju za lakeť.

Zamračila sa na mňa.

„Čo to stváraš, Pan? Veď je to kniha, ktorú som mu sama darovala. Nič sa jej nestane, neboj sa."

„Nerozumieš mi. Ja som tam kedysi dala žuvačku, no a potom som ju chcela vybrať a..."

„Čo že si spravila?" spýtala sa mama prestrašene.

„Arabelka, len mi nehovor, že si naozaj..." začal Peter, no nedokončil.

„Ale veď to bolo už dávno!" skríkla som.

Zvrchu sa spustilo obrovské kladivo a rozrazilo dvere. Ozval sa obrovský treskot a buchot. Počula som, ako dole už niekto nadáva. Ja aj mama sme sa prudko otočili k stolu.

Pred nami sa naskytla smiešna scéna. Adriána s nemým výkrikom, ktorým jej ostal zaseknutý kdesi v hrdle, drží Vasila za ruku, aby sa nedotýkal ovládacieho panela. Vasil, celý natešený, že sa hráme na špiónov mal položenú rúčku na veľkom červenom tlačidle. V duchu som zanadávala. Aké myšlienkové pochody napadli otca, keď na to kladivo použil práve taký obrovský gombík! Peter stál za nimi a ako obarený pohľadom blúdil z Vasila na gombík a na dvere.

Hluk z dolného poschodia sa k nám blížil. Adriána potichu zanadávala. Skôr, ako sa Vasil spýtal, čo to slovo znamená, ho schmatla za ruku a ťahala ku knižnici, kde sa schovali pod regály, ktoré boli preplnené knihami. My sme sa rýchlo rozbehli k tunelu. Peter bol už hodný kus pred nami. Rýchlo otvoril dvierka a poskladal sa dovnútra tak rýchlo, ako to len šlo. Kroky sa blížili. Nepatrili však otcovi. Boli rýchle, ľahké a neisté. Tak trochu vystrašené.

Mama sa náhle zastavila v strede miestnosti. Otočila som sa. Peter mi posunkom naznačil, aby som ju rýchlo odtiahla.

„Mami!" zašepkala som.

Mama sa ani nepohla. Srdce mi bilo ako splašené. Vilu zapĺňalo čoraz viac krokov. Medzi nimi musí byť aj otec.

„Mami," skúsila som to ešte raz s prosbou v hlase.

Ona sa však ani nepohla. Na niečo sa zadívala. Kroky zastali pred vstupom do pracovne. Mama sa otočila. Oči sa jej výrazne rozšírili. Zhlboka sa nadýchla. Nastala sekunda hrobového ticha.