Electus - Mágovia rodu Canus

76. Kapitola

    Otvoril oči a pozrel sa na mňa. Prisahala by som, že som si všimla v jeho orieškových očiach drobné slzy. No než som sa stihla uistiť, pozrel sa za mňa na spúšť, ktorú spôsobil. Pri tom pohľade zovrel ruky do pästí.

„Ešte to nie je hotové," zašepkal.

Nechápavo som sa naňho dívala. Pomaly sa odo mňa odlepil. Sadol si do tureckého sedu (voda mu bola teraz po kolená) a znova začal vyriekať zaklínadlo.

Členky som si už hodnú chvíľu necítila. Zlosť na to, akého tupého mága celý čas držím pri sebe ma už opustila. Miesto toho som dostala oňho strach. Vedela som, že hoci jeho živel je voda, bol to príliš veľký kúsok. Pozrela som sa na uhasené stromy. Svit mesiaca mdlo osvetľoval katastrofu, ktorá za denného svetla bude vyzerať otrasne. Stromy, ktoré boli najbližšie pri mne skončili iba so spálenými listami. Čím som sa však pozerala ďalej, tým to bolo horšie.

Vo vzduchu sa niesla odporná vôňa bahna, dymu a spáleného mäsa. Zdvihol sa mi žalúdok. Prosebne som sa pozrela na Petra. Celý sa chvel. Vedela som však, že nič s tým nespravím. Trela som si ruky o seba a snažila sa ako-tak zahriať. Mohla som si vyčariť oheň, no po tomto zážitku by som to neurobila, ani keby som tu mala zamrznúť. Zem sa zachvela. Vrhla som pohľad na Petra. Jeho výraz sa zmenil. Zachmúril sa. Nemohla som si nevšimnúť ďalšie kvapky, ktoré si našli cestu naprieč koreňu jeho nosa. S námahou trochu zodvihol ruky.

Opäť sa zem zachvela. Mala som zlé tušenie. Nenapadlo mi veľa riešení, ako by mohol Peter túto situáciu ešte vylepšiť. V podstate iba jeden. Pozrela som sa dole. Voda už pomaly vsakovala do zeme a vytvárala z neho blato. Ak je toto Petrov nápad, nech si ma potom ani nepraje!

Blato sa dalo rýchlo do pohybu. Vykríkla som. To mi však, samozrejme, v ničom nepomohlo. Očami som pátrala po okolí a snažila sa nájsť nejakú oporu pred tým, než... Ani som nestihla dokončiť túto myšlienku, keď som sa v celej svojej dĺžke zvalila do blata. Chytila som sa korena, na ktorý moja ruka narazila. Prúd blata do mňa narážal a snažil sa ma odniesť preč. Zvrieskla som. V duchu som sa zaprisáhavala, že Peter dnes živý odtiaľto nevyjde.

Odvrátila som tvár a zakryla si oči pred prívalmi hnusného smradľavého a zapáchajúceho bahna. Chcela som naňho zakričať, aby s tým okamžite prestal, to som však nedokázala. Prúd začínal slabnúť. Zdvihla som hlavu. Peter ešte stále doriekaval zaklínadlo. Slová už vyslovoval pomalšie a ťažšie. Pripomínal mi opitého, ktorému sa slová prevracajú na jazyku. Zatvorila som oči a snažila sa vydržať ešte chvíľku. Je pravda, že prúd bahna už značne oslabol. Stále som sa však bála otvoriť oči a postaviť sa.

Odrazu všetko stíchlo.

„Nechceš pomôcť?" vyčerpane sa ma spýtal Peter.

Zdvihla som hlavu a pozrela sa naňho. Opieral sa o strom ledva stojac na nohách. Sťažka dýchal no aj napriek únave mi podával ruku. Veľmi dlho som nad tým nerozmýšľala a podala mu ju. Vytiahol ma z bahna a celú si ma prezrel od hlavy až po päty. Nemohol mu pri tom neuniknúť škodoradostný úškľabok. Vtedy som si všimla, že jeho biele tričko sa v svite mesiaca leskne čistotou a neopísateľnou belotou.

„Ako to, že si čistý?" nechápala som.

„No vieš, Arabelka..."

„A suchý?!"

Zaškeril sa.

„To je tajomstvo Svetlých mágov. Nečakaj, že ti to..."

Nedokončil, pretože som doňho surovo drgla. Zapotácal sa a spadol rovno do bahna. Podišla som k nemu.

„Prečo si to..."

Zmĺkol, keď som na tvári vyčarovala triumfálny úsmev. No moje oči sa nesmiali. Prebodávala som ho pomstychtivým pohľadom. Úsmev mu zmizol z tváre. Z výšky som sa pozerala, ako sa snaží postaviť v klzkom bahne.

„A čo tak podať mi ruku, hm?" chytal sa slamky.

Prekrížila som si ruky na hrudi. Veľavravný postoj podľa môjho názoru.

„Ale no tak, Arabelka! Ja som ti tiež pomohol."

Prevrátila som oči stĺpikom. Naklonila som sa a podala mu ruku. Peter ju chytil oboma rukami. Zrazu však rýchlo potiahol a ja som skončila vedľa neho.

„Somár!" kričala som naňho, keď som zbadala jeho úškrn.

„K tvojím službám, Arabelka."

Šplechla som mu blato do tváre. Vrátil mi to. Potom ma silno odstrčil a nechal ma, nech sa skotúľam pár metrov od neho. Napálene som sa k nemu vrátila. Podkopol mi nohy. Tentokrát som mu spadla priamo do náruče.

„Dobre sa ti tu padá?" podpichol ma.

„Čo keby sme už odtiaľ odišli? Ostatní nás už určite čakajú."

Petrovi zmizol úsmev z tváre. Odvrátil pohľad.

„Ach, áno. Ostatní."

Zamračila som sa.

„Čo tým myslíš?"

„Nič," odsekol mi nevrlo.

Posadil ma vedľa seba. Potom sa postavil a pomohol mi. Spolu sme mlčky vošli do spáleného lesa.

Skoro som sa rozplakala, keď som videla tú spúšť všade navôkol. Voda a bahno však spravili vynikajúcu prácu, pretože nič už netlelo. Z diaľky k nám priliehali výkriky. Zastali sme a načúvali.

„Oh, super! Už nás hľadajú! Zasa si to za teba vypijem," povedala som namrzene.

Neodvetil mi. Mlčky ma potiahol za ruku a obaja sme kráčali k známym hlasom.