Electus - Mágovia rodu Canus

45. Kapitola

„Čo je to za žrebca, že sa bojí takého dievčaťa ako ty?"

„Je to ona," odvetil mu Peter nanajvýš urazene.

Julián sa naňho škaredo pozrel a akoby nič nepovedal pokračoval ďalej:

„To je fuk! Nevidí, že má pred sebou hotovú dcéru bohyne krásy?"

„Možno si len konečne všimla tvoj ksicht," vŕtal doňho ďalej.

Julián zaťal päste. Zarazila som sa. Naozaj sa tento rozhovor týka mňa? Pred mamou? V takejto situácii?! To snáď žartujú!

„A možno sa zľakla náhleho intelektu, ktorý tebe zjavne chýba," pokračoval ďalej Julián.

Peter po tej poznámke odstúpil od Caballunicorna a zahľadel sa Juliánovi do očí. Myslela som si, že sa strhne búrka. No on sa po chvíli naňho zaškľabil.

„Lepšie nemať v hlave nič ako tie piliny, ktoré si si nazbieral ty."

„Čo si to povedal? Ako sa opovažuješ, ty jeden nepodarený..."

„Ehm, nechcem vás rušiť, no svoje osobné spory si môžete vyriešiť aj potom, nemyslíte?" upokojovala ich mama ticho, no rázne.

Rozhodne dosť na to, aby si obaja uvedomili, že tu to teraz nepatrí. Peter nahodil provokatívny úškrn a Julián mu to vrátil krivým pohľadom.

„Samozrejme pani Nocteová. Ospravedlňte moje nanajvýš detinské správanie. Nechal som sa uniesť. Sľubujem, že sa to už nestane."

„Nesľubuj, čo nesplníš," podryl doňho opäť Peter.

Nemohla som si nevšimnúť, ako Juliánovi myklo kútikmi úst.

Caballunicorn konečne odlepil svoj pohľad zo mňa a nasmeroval ho niekami do lesa. Vtedy akoby zo mňa opadla neskutočná ťarcha. Vasil sa rozrečnil o jednorožcoch, rozprávkach, princoch a čarodejniciach. Dokonca až tak veľmi, že ho nikto nedokázal zastaviť.

„Stále však nechápem, prečo povedal, že si zlá," nadurdil sa a začal hladkať Caballunicorna po hrudi.

Caballunicorn ticho zaerdžala. Vasil neveriacky vypleštil oči.

„Myslíš tu mačičku so psíkom? Ale ten tu predsa nie je a ona ho nemá!"

Všetci sme naňho nechápavo pozreli. Vasil sa ukrivdene otočil na Petra.

„Že Peter?"

Zorko zažmurkal.

„Čo?"

„Že Pandorka u seba nemá mačičku so psíkom?"

„Ehm... No... Nie. Počkať! Ona ti niečo hovorila?"

Vasil ignoroval jeho otázku a obrátil sa naspäť ku Caballunicornovi.

„Tak vidíš! Všetok ten cirkus bol zbytočný!"

Opäť ticho zaerdžala.

„Ale veď ty môžeš všetko!" zúfalo zafňukal Vasil.

„Vasil," jemne sa mu ozvala mama.

„Prečo to robíš?! Veď ona je dobrá!"

„Vasil."

Ďalšie zaerdžanie.

„Ja sa s tebou kamarátiť nebudem, keď ty sa nebudeš kamarátiť so všetkými! Oni sú moja rodina!"

Mala som pocit, že Julián po počutí tejto vety odpadne. Zhrozene behal pohľadom zo mňa na Petra, potom na mamu a nakoniec do svojho obzerania zaradil aj seba. Tuším už začínal chápať, do čoho sa to zamotal a vôbec sa mu to nepáčilo. Než však stihol čokoľvek povedať na svoju obhajobu, v ktorej by určite spomenul aj rodné listy a dedičstvo, mama sa opäť ozvala.

„Vasil, počúvaj ma."

Vtedy konečne obrátil svoju hnedú kučeravú hlávku od Caballunicorna a so slzičkami na krajíčku uprel svoj nanajvýš sklamaný pohľad na mamu.

„Ona za to nemôže."

Vasil si utrel slzy do trička a tvrdohlavo oponoval.

„Ale áno."

„Nie nemôže. Nikto. Jednoducho sa bojí Temných mágov, pretože ju stvorila Kniha budúcnosti."

„Ale to by nemala!"

„Práveže áno," zapojil sa do debaty ticho Peter, „Spoločenstvá sú vo vojne. Teraz sa každý bojí každého."

„Ja sa nebojím nikoho a ona by sa nemala báť tiež. Veď ona mala byť tá najnevinnejšia! Nemá robiť rozdiely! Iba medzi dobrými a zlými."

„Lenže každý je vždy tak trochu zlý," obraňovala mama Caballunicorna.

Vasil sa zarazil a neveriacky po nás všetkých pozeral.

„Aj ja?" pípol.

Všetci sme ostali mlčky stáť. Kto by mohol povedať, že Vasil je v niečom zlý?

„Nie, ty nie Vasil, preto ťa má tak rada. Preto sa s tebou rozpráva," zašepkal ticho Peter a usmial sa naňho.

Takáto odpoveď mu zrejme veľmi nestačila.

„Lenže ja sa s ňou rozprávať už nebudem," trucoval.

Caballunicorn zrejme zacítila, že sa naňho hnevá, pretože pritisla k nemu hlavu a niečo mu tíško zaerdžala. On ju však tvrdohlavo odstrčil a odišiel ku mne. Po celý čas z neho nespúšťala zrak. Zreničky sa jej nechápavo mihotali a opäť zabárali svoj hlboký pohľad do mňa.

„Musí sa ospravedlniť Pandorke a povedať jej, že sa jej už nebojí. Potom sa s ňou budem rozprávať."

Caballunicorn sa zatvárila, akoby jej niekto povedal, že je poník. Nechápavo zízala na Vasila. Nervózne zahrabala kopytom a zaerdžala. Vasil však pokrútil hlavou.

„Nie. Ja svoje slovo dodržím!"

Caballunicorn sklonila hlavu a zaerdžala trochu pokornejšie. Vasil však opäť pokrútil hlavou.

„To neplatí, ona ti nerozumie. Musíš jej to prísť povedať. Musí ťa pohladkať."

Teraz už bola Caballunicorn naozaj nepokojná. Začala sa ošívať. Hrabala kopytom do zeme a nervózne šibala chvostom zo strany na stranu. Strihala ušami, dokonca sa raz postavila aj na zadné. Celá jej snaha však vyšla nazmar. Nakoniec opäť ticho so spustenou hlavou zaerdžala.

„Lenže ja nechcem, aby si plakala, ani nejaký tvoj strieborný prášok."

Zbystrila som pozornosť.

„Vasil, možno by si jej mal odpustiť."

Významne som sa pozrela na Petra a ten jemne prikývol. Aj mama chápala o čo už tu ide.

„Nie, ja svoje slovo dodržím!" tvrdohlavo zapieral.

Teraz sme začali byť už všetci trochu nervózni. Dokonca aj Caballunicorn zrejme vyčerpala všetky svoje nápady. Zaerdžala bez vštipky pokory.

„Áno, veľmi," odvetil jej Vasil pevným hlasom.

Opäť mu niečo zaerdžala stále z úctivej vzdialenosti odo mňa.