Electus - Mágovia rodu Canus

5. Kapitola

Adriána nad Petrovými slovami dlho uvažovala. Na Vasilovo šťastie si porazenecky vzdychla.

„Tak teda dobre. Na dnes končíme."

Sotva to dopovedala, Vasil s výskotom a ďakovaním vyletel od stola akoby tam mal zabudované pružiny. Uhla som sa, aby do mňa pri svojom splašenom behu nenarazil a s úsmevom ho sledovala, ako beží po obrovskej lúke ďaleko od Adriány a jej písomiek.

Peter sa rozbehol za ním kričiac, aby naňho počkal. Uškrnula som sa. Určite si chce dať s ním ďalší súboj, ktorý mu už tak dlho sľuboval.

„Takže moja taktika nezabrala," skonštatovala Adriána pri pohľade na moje zmáčané oblečenie.

Pokrútila som hlavou.

„Nie, práve naopak. Fungovalo to presne tak, ako si povedala. Ani netušil ako a už bol na zemi."

Adriána sa šibalsky uškrnula.

„Čo som ti hovorila? Tvoj vek a výška indikujú, že budeš ľahký súper. Nehovoriac o tvojom prestrašenom pohľade, ktorý nahodíš zakaždým, keď sa oproti tebe ktokoľvek postaví. Musíš využiť každý moment prekvapenia," poúčala ma.

Prikývla som. Adriána sa postavila od stola a naklonila sa ku mne so šibalstvom v očiach.

„A ako vyzerala jeho tvár, keď odrazu skončil na zemi?"

Ústa sa mi roztiahli do širokého úsmevu.

„Veľmi šokovane. Myslím, že by mu ani vo sne nenapadlo, že to takto môže niekedy skončiť."

Adriána sa schuti zasmiala a jemne ma potľapkala po pleci.

„Potom ľutujem, že som pri tom nebola."

So smiechom som jej dala za pravdu. Peter vždy tvrdil, že je lepší než ja, že ho neporazím a podobné hlúposti. Adriáne sa to už zunovalo počúvať, a tak mi navrhla, že mi môže dať pár osobných lekcií, pretože to takýmto tempom veru ďaleko nedotiahnem. A tak sa aj stalo. Každý večer sme spolu potajme trénovali. A teraz, keď som ho znova presvedčila na súboj, dostal prvýkrát za svoje slová príučku.

Ešte chvíľu sme sa zabávali na Petrov účet, no potom Adriána musela ísť do chatky chystať večeru. Ostala som sama. V diaľke som počula Petra s Vasilom, ako sa šantia a naháňajú. Ich súboj musí určite oveľa lepšie vyzerať ako to moje pohopkávanie a uhýbanie sa Petrovým úderom. Hoci musím uznať, že vďaka Adriáninej pomoci som sa naozaj zlepšila.

Zapozerala som sa do diaľky. Už sú to viac ako tri týždne, čo sa Adriána s mamou rozhodli, že pred tým, než odtiaľto vyjdeme na svetlo ako znovuzrodení sa musí všetko znova upokojiť. Lýdia musí skutočne uveriť, že sme všetci niekde zavalení v Obetnej miestnosti a jej plán vyšiel do poslednej bodky. Teda, skoro. Opravila som sa. My nie sme jediný bod programu, ktorý jej nevyšiel tak ako mal.

S úškrnom som si vytiahla zo zadného vrecka na nohaviciach poskladaný kúsok papiera. Bol bielučký ako sneh aj napriek tomu, že ho všade so sebou vláčim už celé týždne. Pri každom, hoci iba jemnom dotyku, mi celou rukou zavibrovala vlna energie. Rozbalila som ho a opäť ako už mnohokrát pred tým sa zapozerala na tú zvláštnu stránku.

Celá stránka bola presne v polke rozdelená. Akoby ju niekto zastavil v strede spájania sa. Nie akoby. Opravila som sa. Tie knihy sa pred mojimi očami naozaj spájali dokopy. Ľavá polka žiarila zlatým svetlom. Arón, pomyslela som si smutne v duchu. Nikdy by som si nepomyslela, že mi niekedy to jeho ustavičné žudranie bude raz chýbať. Pravá polka zasa striebristým svetlom ako spln Mesiaca. Serafína. Vzdychla som si. Nech už ich Lýdia využíva na čokoľvek, dúfam, že sú aspoň konečne spolu a šťastní.

Aspoň nateraz. Zosmutnela som. Adriána to rozhodne nechce nechať len tak. Ma v pláne využiť to, že o nás Lýdia nevie a oplatiť jej to rovnakou mincou. Uškrnula som sa. Sesterská láska nepozná hranice. Aj tak nechápem, prečo vtedy na ňu nevystrelila. Nemusela by ju zabiť, stačilo by ju iba zneškodniť, aby nemohla dokončiť zaklínadlo. No ona nevystrelila. Na okamih som si myslela, že chce, aby to zaklínadlo dokončila a spojila knihy, no to sa mi teraz nejako nepozdáva. V tom bude niečo iné, niečo hlbšie. Avšak Adriána o svojej sestre nechce hovoriť. Vždy, keď na ňu dôjde omylom téma, v očiach sa jej mihne smútok. Ani sa jej nečudujem. Mať takúto rodinu, ani ja sa s ňou nechválim.

    Odrazu som si spomenula na otca. Na jeho ustaranú tvár. Ako sa cítil, keď zistil, že ma Alfonz aj po takom zdĺhavom pátraní nenašiel? Musí peniť ako nikdy pred tým. Veď som pomohla Petrovi ujsť z väzenia, ušli sme Svetlej hliadke, zničili sme celú jednu ulicu v Martine (to nebola naša vina, no na niekoho to zvaliť musia) a taktiež sa nám podarilo oklamať Temnú hliadku. A to všetko bez väčšej Adriáninej pomoci. Unavene som si vzdychla. Toľko som toho prežila. Mám pocit, že raz, keď to budem chcieť otcovi všetko porozprávať a vysvetliť a on bude chcieť ma aj počúvať, tak to bude veľmi dlhé vysvetľovanie. Aspoň, že je v bezpečí. Lýdia si naňho netrúfne.

Potrebovala som sa zbaviť nechcených spomienok na otca a na to všetko, čo bolo pred tým. Preto som sa konečne rozhýbala z miesta a vybrala sa pozrieť na chlapcov, ako proti sebe bojujú. Počula som ich vzdialené výkriky a tupé údery na druhej strane veľkej lúky. Nečudovala by som sa, keby ich niekto dokázal začuť na vzdialenom konci. Len dúfam, že nikoho to nebude zaujímať natoľko, aby to prišiel skontrolovať. Táto chatka totižto patrí jednému poľovníkovi. Adriána, ako jediná dospelá osoba, ktorá sa môže ako-tak ukazovať na verejnosti, sa s ním dohodla a prenajala si ju. Našťastie, mala dosť uložených peňazí práve na tento prípad, kedy sa budeme musieť schovávať, a tak chatku od neho prenajala.