Electus - Mágovia rodu Canus

88. Kapitola

* * *

Vyčerpane som opäť zdvihla asi ten najťažší meč na svete a so strachom sa pozrela do Maxového bezočivého ksichtu.

„Nemám ani poňatia, kde je Adriána."

„Myslíš si, že Ria je jediné, čo ma zaujíma?" spýtal sa a premeral si ma od hlavy až po päty.

Zaťala som päste.

„Máte obe knihy, všetka moc oboch Spoločenstiev vám leží u nohách. Tak čo ešte chcete?!"

„Presne to, čo si teraz povedala."

Zarazila som sa. Iskierka nádeje v mojom vnútri vzbĺkla. Lýdia je ešte stále bezmocná. No, bezmocná ako bezmocná, ale ešte stále nedrží v rukách všetku moc.

Max vystrel ruku mojím smerom a rozkázal:

„Daj mi tú stranu! Viem, že ju máš."

Prehltla som. No, Pan, je načase zahrať sa na hlúpu. Vyčarila som na tvári zmätený výraz.

„Nechápem. Akú stranu?"

Dúfala som, že to vyznelo dosť presvedčivo. Stačil mi však jeden pohľad na Maxove tvrdé črty tváre a hneď som vedela, že budem tu musieť zahrať výkon profesionálneho herca, podložiť mu dôkazy, ktoré nemám, aby začal aspoň rozmýšľať o tom, že hovorím pravdu.

„Nevymýšľaj si, Cantetová! Dobre poznám tú vašu famíliu! Tá schopnosť klamať a popri tom sa pozerať nevinným pohľadom je dedičná. Daj mi, o čo ťa žiadam a môžeš ísť."

„A akú mám istotu, že mi ty teraz pre zmenu neklameš?" začala som nevinne.

„Ja tvoju rodinu nepoznám," dodala som.

Max zaťal čeľusť.

„Na toto nemám čas. Chcel som byť k tebe zhovievavý, pretože ťa už nepotrebujeme, no nedávaš mi na výber."

S tými slovami steny bariéry vzbĺkli ešte väčším plameňom. Od strachu som od nej odskočila. Max bol dvoma skokmi pri mne, jedným šikovným ťahom ma odzbrojil. Bariéra sa na opačnej strane otvorila a dovnútra vbehli ďalší Sivý mágovia. Po chvíli odzbrojili tiež Vasila a obom nám spútali ruky za chrbát.

Max ma hodil do Mariciných rúk, ktorá ma privítala tým svojím vražedným úsmevom. Zdvihol môj úbohý hrdzavý meč zo zeme a chvíľu si ho pobavene prezeral.

„Čo je to?" spýtal sa ma s úškľabkom.

„Meč. Nevidíš?" odvrkla som mu.

Dúfala som, že to vyznelo dosť podráždene na to, aby to ďalej rozoberal. Na moje šťastie ho podal profesorovi, ktorý stál hneď vedľa neho.

„To sa ešte uvidí," zašepkal a obrátil svoju pozornosť na Consilia.

„Zisti, čo je to," rozkázal mu.

Profesor sa zatváril, akoby dobre nepočul. Zakašľal. Max naňho hodil vražedný pohľad. On však stále trval na svojom.

„Prosím," zavrčal pomedzi zuby.

Profesor sa zaškľabil. Zobral meč pevnejšie do rúk a začal ho skúmať pozorným okom. Na rukoväti objavil písmená, ktoré si všimli aj Adriána s mamou. Zbledla som. Ak to zistí...

Mlčky som hľadela, ako si ho profesor prevaľuje v rukách. Odrazu sa pozrel na mňa a diabolsky sa zaškeril. Nie! Nie! Nie! On to vie. Bezmocne som sa pozerala, ako víťazoslávne vrátil meč Maxovi so slovami:

„To je on."

Max sa zatváril nechápavo. Marica sa zhlboka nadýchla. Ešte viac mi pritlačila ruky na putá. Sykla som od bolesti. Nikto ma však vtedy nebral na vedomie.

„To je ten meč," zopakoval profesor netrpezlivo a tvár mu začínala naberať červenkastý nádych plný vzrušenia.

„Aký meč?" spýtal sa Max s dochádzajúcou trpezlivosťou.

„Ten, čo dokáže zmariť naše plány," zapojila sa do vysvetľovania Marica.

Trhla som sa. Už dávno som nepočula jej uštipačný a vysoký hlas. Po tele mi prešli zimomriavky.

„O ničom takom som v živote nepočul," bránil sa Max.

„No, tak to už vieš, mio amico," zachechtal sa Igor.

Takže aj on tu je! Podvedome som zaťala päste. Ten jeho talianský prízvuk mi už lezie na nervy. Odvtedy, čo nás zradil, som ho videla iba zopárkrát, no stačilo mi to na to, aby som pochopila, že on nikdy nebol na mojej strane.

„Ty si nepočul ešte o veľa veciach," namyslene spustil profesor, „no aj napriek tomu ťa Lýdia vyhlásila za veliteľa. Aké pochabé!"

Hľadala som niečo, čo by mi pomohlo sa dostať z tejto šlamastiky. Keby som využila langvinistiku, mohla by som im ujsť. Lenže čo Vasil? Nemôžem ho nechať v ich rukách a pochybujem, že budem mať dosť síl na zopakovanie nejaého zaklínadla.

Max sa na profesora nepriateľsky zamračil. Už na pohľad bolo vidieť, že neznášal, keď mu niekto podkopával autoritu. Obzvlášť taký otravný človek ako Consilius. No a poďalšie, nedokázal uveriť, že by niečo skazilo plány jeho veľkej Lýdie.

„To je síce pekné, no vieš vysvetliť aj to, ako mohla na to prísť ona?," dopovedal bezvýrazne a ukázal starým mečom na mňa.

Mala som čo robiť, aby som neskríkla od strachu. Nemo som sa dívala na špičku meča, ktorá sa odrazu ocitla len dva centimetre od môjho nosa.

„Za to môže Kronikár," odvetila Marica.

Všetci sa na ňu prekvapene pozreli.

„Nikto iný by im takýto nápad nenavrhol," trvala na svojom.

„Ako?" nechápal Max.

„Možnože je to starý blázon, no veľmi prefíkaný. Dobre vie, čo sa stane. Vždy to vie."

Max si zničene vzdychol. Zdalo sa, že tuho premýšľa.

„Dobre," začal, „teraz máme túto zbraň my. Máme pred nimi ďalšiu výhodu."

„A samozrejme, aby som nezabudol," usmial sa na mňa a Vasila úsmevom, pri ktorom mi naskočili zimomriavky, „máme návnadu, ktorej istotne Ria neodolá."

Marica sa za mnou potmehúdsky zachechtala.

„To bude ešte zábava!"

„Nechápem, prečo ich rovno nezabijete," znudene prehodil profesor.

„Si, Max. Je to dosť riskantné, len tak ich nechať," pridal sa k nemu Igor a opatrne, tak aby som nepočula niečo zašepkal Maxovi do ucha.

Z celej tej rýchlej vety som začula iba jedno slovo. Langvinistka. Takže predsa sa ma boja. Zabodla som tvár do zeme, aby nikto nevidel môj spokojný úsmev. Max sa však začal rehliť a priateľsky potľapkal Igora po pleci.

„Nerob si s ňou starosti. Je neškodná. Nedokáže si privolať slovami ani spadnutý list zo stromu. Nemá šancu nás poraziť!"

„Ale," skúsil protestovať, no Max ho zastavil mávnutím ruky.

„Dosť už bolo rečí! Zbytočne strácame čas. Tých dvoch dajte do rúk ostatných. Potom príďte za mnou. Chcem poslať Lýdii správu o tom, čo sme našli. A Consilius," otočil sa k nemu a prstom mu naznačil, aby prišiel bližšie.

Marica ma silno potiahla a aj napriek mojim protestom ma vliekla k ohnivej bariére. Zachytila som zopá slov z ich konverzácie, pokiaľ neprešli do úplného šepotu. Uškrnula som sa. Podľa toho, čo som počula predpokladám, že Consilius si to vypije. Max luskol prstami a ohnivá bariéra sa rázom rozpadla, čím sa odkryl výhľad na ďalších piatich ľudí v sivých uniformách.

Prehltla som. Škodoradosť ma v okamihu prešla. Nevyzeralo to s nami dobre. Ale ani náhodou. Ako sa odtiaľto dostaneme? Frustrovane som sa dívala a počítala mužov. S každým ďalším pribudajúcim číslom, moja nádej klesala nižšie a nižšie.