Electus - Mágovia rodu Canus

121. Kapitola

Mama sa chvíľu dívala na Tigrilupusa, ktorý sa pomaly a ťažko zviechal na nohy a Caballunicornu, ktorá tvrdohlavo posielala na Lýdiu ďalšie a ďalšie zaklínadlá. V očiach jej zasvietila iskra. Uprene sa zadívala na Tigrilupusa a prižmúrila oči. Ten sa otočil jej smerom. Vlčia hlava zakňučala, no tigria ju škaredo ohriakla a zarevala na Caballunicornu.

„Rýchlo, Adriána to dlho nevydrží!" súrila ma mama a rozbehla sa kamsi dopredu.

Tigrilupus sa tiež rozbehol. Mama zastala iba zopár metrov od Lýdii.

Nech sa stane čokoľvek, musíš tú knihu zničiť! zakričala mi mama do mysle.

Na hruď mi znova padla ťarcha rozhodnutia. Mama nečakala na môj súhlas. Uprene sa pozrela na Lýdiu. Adriána nevydržala ďalší úder podporený mágiou a prudko dopadla na zem. Na to sa Lýdia bleskovo otočila a očami šelmy zabodla pohľad do mamy. Uprene sa dívali jedna na druhú.

Na to sa Lýdii skrivila tvár.

„Ako sa opovaž..."

Nedokončila, pretože v tej chvíli na ňu skočil Tigrilupus a Caballunicorn opäť začala s vlnami mágie. Lýdii zmizol úsmev z tváre. Odrazu musela bojovať proti Tigrilupusovi zbraňami, popritom odrážať zemetrasenia, plamene a zároveň sa brániť proti maminej telepatii. Do toho celého ešte prišla Adriána. Zadýchane napla tetivu so svojím posledným šípom. Sekundu predtým než vystrelila, Lýdia zúrivo vykríkla. Šíp trafil knihu, vytrhol ju z Lýdiiných rúk a niesol ju asi ďalších päť metrov od nej.

Rýchlo! Zakričala mi mama namáhavo.

Bol tu však problém. Ja som nemala nič, čím by som ju zničila. Zúfalo som hľadala okolo seba nejaký meč alebo aspoň odlomený šíp. Nič však z toho by skutočne nepomohlo. Zaťala som päste. Nič to. Aj keď ju nezničím, ešte stále ju môžem dostať z Lýdiinho dosahu.

Hneď na to sa však do môjho podvedomia votrela veta. Langvinista nepozná hranice svojich možností. Jedinou prekážkou, ktorú má, je jeho vlastná myseľ. Keď mi to Kronikár povedal, nemala som ani poňatie, čo to znamená. Rovnako ani to, čo mi vtedy povedal Arón. Teraz mi to všetko dávalo omnoho väčší význam. Teda, aspoň dúfam. Zavrela som oči a skúsila si predstaviť meč. Ako žiaril, keď som vyslovila zaklínadlo a akou obrovskou mocou disponoval. Predstavila som si, ako som ho opäť zvierala v rukách. Aký bol ťažký.

Cítila som, ako zo mňa vyprchalo obrovské množstvo energie. Otvorila som oči a zapotácala sa. Zrak sa mi zahmlil. Keď som sa však zapozerala na pravú ruku, kŕčovito som tam zvierala žiarivý meč. Nezmohla som sa na slovo.

„Pandora!" vytrhol ma z úžasu mamino naliehanie.

„Nie!" zvrieskla Lýdia.

Jej hlas mi zamrazil všetku krv v žilách. Zúrivo zabodla dýku do Tigrilupusa a sotila ho do Caballunicorny. Mama to dlhšie udržať tiež nemohla. Vyčerpane sa zapotácala. Ja som sa zatiaľ náhlila a nadávala som na meč, že musí byť taký ťažký. Lýdia sa rýchlym krokom pustila tiež ku knihe. Adriána si však za ten čas našla kušu a začala po nej opäť strieľať.

Knihu som mala skoro na dosah. Čím viac som sa blížila s mečom ku knihe, tým viac žiarila.

„Nezabíjaj ho!" skríkla Lýdia zúfalo.

Stuhla som. Už som sa pripravila na to, že s tým všetkým skoncujem raz a navždy. Jej zúfalý výkrik ma však zastavil. Pozrela som sa na ňu. Razila si cestu ku mne a ku knihe. Výraz mala zúfalý.

„To by predsa nechcel," pokračovala, „konečne sú spolu."

„Pandora!" zakričal za mnou Peter.

Spolu s Alfonzom a Vasilom mi celý ten čas kryli chrbát. Ešte raz som sa pozrela na knihu. Žiarila teraz oslnivou žiarou. Pevnejšie som chytila rukoväť. Srdce mi tĺklo ako o život. Zavrela som oči a nechala jednu drobnú slzu spadnúť na špinavú spálenú zem.

„Prepáč mi to."

S tým som sa rozmachla mečom a zasekla ho hlboko do knihy. Lýdia zúrivo zrevala. V knihe sa objavila trhlina. Meč sa mi rozpadol v rukách a všetka jeho sila vnikla do knihy. Lýdia sa ku mne dostala. Chytila ma za tričko a zúrivo mnou začala triasť. Jej koža začala pukať a odlupovať sa. Pod ňou sa ukrývalo jasné biele svetlo. To sa z nej teraz uvoľňovalo v jednom veľkom prúde. S krikom ma pustila a chytila si tvár. Bolestne som dopadla na zem a vystrašene sa odplazila preč. Lýdia sa zviezla na kolená. Koža sa z nej začala odlupovať a zanikať v ostrej žiare. Zavrela som oči. Nemohla som sa na to pozerať. Po tvári mi tiekli slzy. Lýdiin vreskot za chvíľu utíchol. Opatrne som otvorila viečka. Na mieste, kde iba pred chvíľou stála bola iba kôpka popola, ktorú odniesol vietor na bojisku.

Pozrela som sa na mamu, ktorá sedela vedľa Tigrilupusa a so slzami v očiach sa nad ním skláňala. Odrazu sa z Tigrilupusa uvoľnil zlatý lúč svetla a tiež sa pripojil do trhliny v knihe spolu so strieborným lúčom z Caballunicorny. Kniha sa vzniesla do vzduchu a na všetky strany začala vysielať prúdy mágie. Všetci prestali bojovať a pozerali sa ako v tranze na to, čo sa bude diať. Hlava sa mi prestala krútiť a v žilách som pocítila nový príval energie. Kniha prestala stúpať. Jej žiara sa zdvojnásobila. Prikryla som si oči pred prenikavým svetlom. Vtedy sa kniha rozlomila na dve polovice a uvoľnila celú svoju mágiu do vzduchu v jednej obrovskej vlne, ktorá ma ovalila ako veľké kladivo a sotila ma opäť dozadu niekoľko metrov priamo do Petra.

Spolu sme tvrdo narazili na zem. Vyrazilo mi dych. Spadnúť naňho rozhodne neznamenalo mať mäkké pristátie. Peter niečo mrmlal, no svoju tvár mal zaborenú medzi mojimi lopatkami, čiže veľa z jeho šomrania som nevyrozumela. Až po chvíli som si uvedomila, že ma drží v náručí. Cítila som, ako mi pomaly horia líca. Vytrhla som sa z jeho náruče a postavila sa. Peter sa na mňa žiarivo usmieval ako to najjasnejšie slniečko. Orieškové oči sa mu šibalsky zaleskli.

„Och, Arabelka, si v poriadku?"

„Nikdy mi nebolo horšie."

„To som rád."

Nadvihla som obočie. Petrovi mykalo kútikmi úst. Než ktokoľvek z nás stihol čokoľvek povedať, obaja sme vybuchli do smiechu.

Odrazu Peter zvážnel.

„Arabelka, sleduj!" vyzval ma a ukázal prstom na oblohu.

Zaklonila som hlavu a pozrela sa nad seba. Energia z kníh nezanikla, miesto toho krúžila nad nami v tvare dvoch špirál. Jedna bola zlatá, druhá strieborná. Potom sa prudko zniesli k zemi za hlasného výbuchu. Z miliónov iskričiek sa vytvorili dve postavy. Oči sa mi rozšírili od prekvapenia. „To... To nie je možné!" zašepkala som.

Ale bolo. Z magickej tváre sa na mňa usmieval Arón so Serafínou. Boli presne takí, ako som si ich pamätala z vízií. Neverila som vlastným očiam. Ani vo sne by mi nenapadlo, že ich raz stretnem naživo.

„Ďakujeme," odvetil Arón hrdelným hlasom.

Potom z ničoho nič vybuchli v spŕške miliónov iskier. Tie sa zniesli po celej lúke a sadali na zranených. Jedna iskrička sadla aj na Tigrilupusa. Zmizla v rane, ktorá sa následne začala hojiť. Mama, ktorá pri ňom bola, sa so zaslzenými očami dívala, ako sa Tigrilupusovi rana pomaly zatvára nenechávajúc tam ani jazvu.

„Dokázali sme to," neveriacky pošepol Peter.

Zadíval sa na mňa.

„Zvládla si to! Je koniec!" naradostene zvolal a objal ma.

Chcela som mu na to niečo odvetiť, no v hlava sa mi krútila. Oči sa mi pomaly zatvárali. Než som si uvedomila, čo sa deje, ochabla som mu v náručí.