Electus - Mágovia rodu Canus

1. Kapitola

* * *

    Severín stál vzpriamene a ľadovými očami, v ktorých sa neodzrkadľovali žiadne emócie, si prezeral všetkých zúčastnených. Nebolo ich veľa, hoci si bol istý, že kvôli prestíži by prišlo pokojne aj celé Spoločenstvo. Nepochyboval o tom, že keby to verejne vyhlásil, tak by pred tou starou, zhrdzavenou bránou stál celý kŕdeľ novinárov, o ktorých nemal v posledných týždňoch ani najmenší záujem.
    Úbohá brána. Tak verne strážila po celé tie roky pokoj tohto miesta. Nikdy by si nedovolil ho teraz narušiť. Nemal by to srdce zničiť, hoci iba na chvíľku, ten  zvláštny pocit večnosti. Akoby sa tu čas zastavil. Tak sa cítil zakaždým, keď ho prepadla tá pochmúrna nálada a nemal sa s kým zdôveriť. Nejeden raz sem prišiel a premýšľal nad tým, prečo sa to vlastne všetko muselo tak stať. Prečo to musela byť práve ona? Na tú otázku sa nikdy nedozvedel odpoveď.
    Miesto toho mu osud zasadil ďalší úder. Cítil sa, akoby sa s ním iba pohrával. Pripadal si ako bábka, ktorou si natešene nadhadzuje nevšímajúc si, že aj on je iba úbohý tvor, ktorý cíti. V týchto okamihoch by si však želal presný opak. Nech už je to akokoľvek, stalo sa to. Znova. A on bol opäť nútený klásť si tie isté otázky. Prečo ony? Komu čo urobili, že si to zaslúžili? Nebol však schopný zájsť ďalej a odpovedať si na ne.
    Zrazu sa mu do mysle ako podlý had zahryzla výčitka. Prečo som ich neochránil? Prečo som ich obe nechal odísť? Keby som len nebol taký zaslepený vlastným cieľom, tak... Spodná pera sa mu zachvela. Nemal odvahu ani tú myšlienku dokončiť. Sklonil hlavu k zemi a porazene si vzdychol. Mala pravdu. Som zbabelec.
    Rozruch niekde vpredu ho vytrhol z jeho pochmúrnych úvah a on na to vďačne obrátil pozornosť. Pohľad mu zablúdil k tej hŕstke ľudí, ktorých prizval, no len, čo zazrel ich skormútené tváre, oľutoval to. Rýchlo odvrátil zrak a prehltol slzy, ktoré sa neúprosne po všetkých tých rokoch drali opäť na povrch. Ruky zaťaté do pästí sa mu triasli od premáhania. Musím byť silný. Odteraz až navždy.
    Zhlboka sa nadýchol a prinútil sa opäť pozrieť na zúčastnených. Pohľadom ostrým ako britva prečesával každý kút a hľadal dôvod toho všeobecného rozruchu. Pristavil sa na každej tvári. Nakoniec ho upäl na tie, ktoré ani len nečakal, že ich ešte niekedy v živote uvidí, nieto ešte v tento smútočný deň. Stŕpol. To je už druhá situácia za tieto týždne, v ktorej si nevedel poradiť aj napriek svojim bohatým skúsenostiam.
    Prehltol. Práve naberal odvahu predstúpiť pred smútiacich a opäť vyrieknuť tie bodavé slová smrti, keď mu na rameno dopadla ťažká ruka. Strhol sa a prudko sa pozrel za seba. Tvár sa mu na okamih uvoľnila. Bol to Alfonz. Jeho verný priateľ, ktorý ho nikdy neopustil nech to mal s ním akokoľvek komplikované. Toľkokrát už oľutoval, ako sa k nemu zachoval. Druhý raz už takú chybu nespraví. Nesmie. Alfonz si to nezaslúži. S poriadnou dávkou premáhania sa donútil spýtať:
„Už sú tu všetci?“
    Alfonz nemo prikývol. Neušlo mu, ako si ho po očku obzerá. Nastalo medzi nimi krátke ticho, ktoré sa odvážil prvý prelomiť Alfonz, za čo mu bol Severín v hĺbke duše veľmi povďačný.
„Nemusíš to robiť. Nikto to od teba nežiada a ani žiadať nemôže,“ povedal Alfonz zmierlivo cítiac priateľov nepokoj.
Severín prikývol.
„Viem,“ zašepkal, „no musím to urobiť. Je to to jediné, čo pre ňu môžem ešte urobiť. Je to moja povinnosť.“
    Alfonz prikývol na znak porozumenia a povzbudzujúco mu stisol plece. Severín sa zhlboka nadýchol a predstúpil pred malé obecenstvo. Ruch náhle ustal. Vystrel sa v celej svojej výške a očami odznova prechádzal po všetkých zúčastnených, dokým sa jeho pohľad nezastavil na postaršom páriku, ktorý mu predtým tak udrel do očí. Cantetovci. Čo tu robia? Prečo sem prišli? Po toľkých rokoch a bez jediného vysvetlenia?
    Severín, ozval sa mu v hlave Alfonzov hlas až sa mykol.
Šokovane sa naňho pozrel. Ako sa mu to podarilo? Ako sa mu podarilo prelomiť jeho bariéry? Alfonz mu pohľadom naznačil, aby konečne začal. Pozrel sa na obecenstvo a pochopil, čo tým myslel. Ľudia sa začali nepokojne ošívať. Nechceli ho uraziť, preto zrejme nevydali ani hláska, no bolo na ich tvárach vidieť, že sa boja. Potrebujú ho počuť.  Potrebujú tento predslov. Nielen slová sústrasti a bolesti, ale aj slová, ktoré ich pozdvihnú ďalej a dajú im nádej, že sa ešte oplatí byť šťastný. Že smrť jeho dcéry, hoci to zasiahlo každého, musíme všetci prekonať a zmieriť sa s ňou.
Opäť sa nadýchol, naposledy pozrel na Alfonza a predniesol silným hlasom:
„Drahí prítomní! Zišli sme sa tu...“
Zhlboka sa nadýchol.
„Zišli sme sa tu, aby sme si spoločne a naposledy pripomenuli...“ hlas sa mu zlomil.
Vtedy si uvedomil jednu hroznú skutočnosť. Nezvládne to. Nedokáže to dopovedať. To uvedomenie si bezodného prázdna, ktoré ho každým dňom zožieralo stále viac a viac ho ubíjalo.
    Vedľa seba zacítil jemné šuchnutie obleku. Pozrel sa ta a uvidel Alfonza, ako stojí po jeho ľavici. Zachmúrene si prezeral všetkých naokolo. Potom sa vystrel a hrdelným, silným hlasom začal prednášať:
„Drahí prítomní! Zišli sme sa tu, aby sme si spoločne a naposledy pripomenuli jednu významnú osobu, ktorá nám všetkým vstúpila do života a zmenila nám cestu, ktorou sme kráčali. Našu malú Pandoru Nocteovú...“